Stratená civilizácia

Kapitola 50

 „Si nehorázne sexi." Zoen Karine zboku zapínal odopnutý zips na šatách. Sadli jej ako uliate. Biela ľahká látka splývala až po členky, na vrchu ju pridŕžali ramienka. Výstrih bol padaný, takže vpredu odhaľoval veľkú časť dekoltu. Šaty krásne zvýrazňovali Karinine krivky. Zlaté šperky okolo ramien a čelenka vo vlasoch dodávala Karine exotický zjav. Len Karina mohla vymyslieť za masky Kleopatru a Cézara. Najradšej by ju však zamaskoval za morového doktora v stredoveku, tak by bola celá zahalená a nepútala toľko pozornosti.

Karina sa začervenala. „Ďakujem. Aj tebe to pristane." Karina sa omotala okolo Zoena tesnejšie. Nech majú tie závistlivé ženské o čom hovoriť. Vyberala ich spoločné kostými v domnení, že budú milé a trefné, malo ju napadnúť, že Zoen bude pútať pohľady každej ženy v miestnosti. Ale niet divu, vybrala uniformu rímskeho vojaka. Hrudný pancier presne kopíroval Zoenove svaly a spod tuniky po kolená, vynikali Zoenove svalnaté nohy. Opasok s mečom dodával Zoenovi na vierohodnosti. Viac sa podobal na rímskeho boha vojny, Marsa ako na Júliusa Cézara, zaľúbeného do Kleopatry. A hlavne, takto vynikali ich značky, čo tiež spôsobovalo klebety.

„Kde je môj obľúbený pár?" Blížil sa k nim jeden z otcových priateľov. „Užívaš si večierok Karina?"

„Samozrejme. Všetko je také veľkolepé." Karina sa srdečne usmievala, začínala si tohto malého chlapíka vážiť, bol pre ňu ako strýko. Očividne sa aj medzi Hikirmi našli ľudia s rozumom a citom pre viac, ako len zabíjanie a vedenie vojny.

„Tvoj otec sa pleskol po vrecku. Veď tento večer je určený tebe." Chlap podal Karine šampanské.

„Mne?" Karina znervóznela.

„Veru tak." Chlap do seba kopol šampanské a už sa obzeral po čašníkovi, ktorý niesol ďalšie poháre. „Na tvoj návrat domov, k nám Hikirom." Štrngol Karine o pohárik, ktorý držala v rukách a ešte si vôbec neodpila. „Je to vlastne prijímací večierok, vieš?"

„Prečo mi to otec nepovedal?" Karine sa zvýšil pulz. Preto na ňu všetci tak hľadeli keď vstúpila.

„Má to byť prekvapenie, tak ššš." Chlapík si priložil ukazovák na pery.

Karina sa rozosmiala. „Budem sa teda tváriť prekvapene."

„Aj keby nie, im to môže byť jedno." Ukázal rukou dookola a skoro zasiahol ženu prezlečenú za Merilin Monroe. „A vieš ešte čo ti ešte prezradím?"

„Čo?" Karina sa nahla bližšie.

„Si lepšia než väčšina tu prítomných. Naozaj si prínosom pre Hikirov a možno ich konečne aj niečo naučíš." Žmurkol na ňu a vydal sa k ďalším hosťom.

Karina našla Zoenovu dlaň a preplietla si s ním prsty. „Myslíš, že má pravdu?"

„Nie." Zoen rázne pokrútil hlavou. „Si lepšia než všetci, nie len väčšina." Zoen pobozkal Karinu na krk. Dobre si pamätal, ako mu asi hodinu prizvukovala, že tvár je na dnešnom večierku zakázaná. Tá jej veta, mám predsa na sebe maku-up, ho zrazila od smiechu na kolená. Ale asi si zaslúžil takýto zákaz, Karina sa musela líčiť na tri krát, ako sa mu zakaždým podarilo Karinu rozptýliť alebo make-up pokaziť. No aj tak to milovanie stálo za to.

„Nepreháňaj." Karina opäť nadobudla červenú farbu. Odchlipla si so šampanského. „Je veľmi dobré, dáš si aj ty?" Ponúkla Zoena svojim pohárom.

„Neskôr." Zoen sa naklonil ku Karine, aby jeho slová počula len ona. „Ukážem ti, čo všetko sa dá so šampanským robiť."

Karina prehltla a na jeden hlt vypila aj zvyšok, potom podala prázdny pohár čašníkovi.

Zoen sa vyhýbal alkoholu. Nervy mal napäté a stále striehol na nejaké riziko. Síce mu povedali, že už patrí medzi Hikirov, lebo ich spoločná značka potvrdzuje aj jeho prísahu, no stále tomu nedokázal veriť. Neustále očakával ďalšiu skúšku vernosti ako predtým. Aj keď musel uznať, že Karina ho dostatočne zamestnávala. Akoby ju len prehol cez posteľ a odzadu do nej vošiel v tých úzkych šatách.

„Zoen." Karina drgla do Zoena. Zdal sa jej napätý. „Zoen."

Zoen sebou mykol. „Áno?"

„Volal mi otec, máme za ním prísť." Karina sa potajme usmievala. „Načo si myslel?"

Zoen jej svoju predstavu pošepkal do ucha až Karina vyvalila oči.

„Nezdá sa ti, že je tu až priveľké teplo?" Začala sa ovievať rukou. Vybrala sa k dverám.

Zoen sa doširoka usmial. Nikdy sa mu neprestane páčiť, ako naňho Karina reaguje. „Nemali sme ísť za tvojím otcom?"

Karina sa zhlboka nadýchla a zmenila smer. Otca zbadala už z diaľky, jeho maska kráľa bila do očí. „Ahoj ocko."

„Aaa, Karina, tu si. Za chvíľu prednesiem prípitok, chcem aby si stála pri mne." Raphael si vypýtal pozornosť, počkal na ticho. „Drahý hostia, vzácny priatelia. Dnes oslavujeme. Pre otca nie je nič dôležitejšie, ako keď sa mu stratené dieťa vráti domov. Možno tak vnúčatá." Raphael zavtipkoval. „Nech je ako chce, Karina obrátila môj život naruby, či už svojím narodením alebo návratom. Spravila zo mňa lepšieho človeka, lepšieho Hikira." Z Raphaelovho hlasu bolo cítiť hrdosť z každého jedného slova. „Až jej návratom som zistil, že som nežil, len prežíval. No naše spoločné chvíle mi ukázali, o čo všetko som doteraz prichádzal."

Karina si opatrne utrela slzu, aby si nerozmazala maskaru.

„Dnešný večer je na tvoju počesť dcérka." Raphael zdvihol pohárik so šampanským. „Na Karinu. Novú členku Hikirov."

Viacerí zvolali. „Na Karinu." Usmievali sa a tlieskali.

Karina sa vrhla na otca. „Ďakujem, že ťa mám."

„Nie. To ja ďakujem." Raphael dcére opätoval objatie. „A teraz poď, predstavím ťa zopár dôležitým ľuďom."

              Karina tŕpla. Po pár úspešných zoznámeniach museli natrafiť akurát na tohto arogantného hlupáka. Vraj predstaviteľ susednej rady z Maďarska.

„Takže vy ste boli aj v centrále kmeňov? Aké to tam je?"

„Neporovnateľné. Hikirovia majú oveľa honosnejší a lepší život." Karina si odpila. Tak veľmi si dávala pozor na jazyk, až si doňho už dva razy zahryzla. Musela krotiť aj Zoena. Nepočúvalo sa mu to ľahko a cítila, ako mu začínajú horieť dlane. Vedela, že ho čo najskôr musí odtiaľto dostať preč.

„Darmo, máme štýl a charizmu, ktorý tým divochom z kmeňov chýba." Maďar bol oblečený za tureckého sultána.

Karine sa páčilo historické prepracovanie kostýmu. No ako otvoril ústa, znenávidela tohto chlapa. Chcela zahrať, že ju niekto volá, keď zaznela tá osudná veta z tej jeho neomáchanej huby.

„Aké je to zradiť vlastných? Veď kmene vychovávajú svojich bojovníkov prísne. Ale viem to pochopiť, pridali ste sa na stranu lepších." Chlap štrngol Zoenovi do pohára.

Tak, trochu sa nám večierok rozbieha, ale ani zďaleka nekončí, Karina rozhodne spraví ešte nejaký ten rozruch :D ale viac nebudem prezrádzať ;) :D