Stratená civilizácia

Kapitola 15

Večer znova zastavili v moteli. Tentoraz pri filme zaspala Karina opretá o Zoena. Zoen sa teda presunul na vedľajšiu posteľ. Od rána bola Karina každou hodinou nervóznejšia. Čo ak sa jej nebude páčiť, čo povedia, alebo ju budú mučiť, ak nebude súhlasiť. Ak pre nich pracujú ľudia ako Zoen či Xaver, mala by sa báť. Obišli mesto a vchádzali ho hory.

„Ale veď tu je len zrúcanina hradu." Skonštatovala Karina, keď auto zastalo. „Máme čas na historickú prehliadku?"

„Nie je všetko tak, ako na prvý pohľad vyzerá." Zoen vytočil číslo a zanedlho sa otvorila brána v zemi. No Karina žiaden mechanizmus nevidela. Zem sa po hrudách a kameňoch rozostúpila a auto vošlo dnu.

Karine skoro vypadli oči z jamiek. „Ako?"

„Ovládači zeme." Odpovedal Zoen jednoducho, akoby to bola bežná vec.

„Neskutočné." Karina žasla.

Zoen zaparkoval a zobral tašky. Jemne Karinu postrkával. Karina čakala vyspelú technológiu v dnešnej dobe, ako niečo zo sci-fi filmov no opak bol pravdou. Tuneli boli zo zeme a pomedzi natiahnuté káble so svetlom a kde tu sa striedali s pochodňami. Nad nimi boli prieduchy, cez ktoré sem prúdil čerstvý vzduch.

„To je..." Karina nenachádzala slová.

Zoen sa na tieto miesta nepozeral už tak úchvatne, odmalička v nich vyrastal, bol zvyknutý. Viac menej sa všetky centrály podobali. Boli skryté v podzemí ale vysoko, aby mali aj vzdušný ľudia ľahký prístup k informáciám. Pred technickým vzostupom mobilov a internetu bolo najrýchlejšie posielanie správ vzduchom. Z vodného národu pochádzali najlepší liečitelia a v zemských kmeňoch nebolo široko ďaleko lepších staviteľov. Spolu tvorili jednotu, boli neporaziteľný ľuďmi. Ich vlastný však proti nim povstali a to bola iná kapitola.

Prišli k dlhej chodbe a Zoen otvoril šieste dvere na pravo. „Toto je tvoja izba. Na konci chodby je kuchynka. Keby si niečo chcela, uvar si alebo zober." Zoen zložil Karininu tašku na zem. „Keďže je už pozde, so starejšími sa stretneme zajtra po raňajkách."

„Pôjdeš tam so mnou?" Karina si oberala izbu. Široká posteľ a k nej stolík. Pri stene skriňa. Jedny dvere, ktoré viedli do kúpeľne a drevená podlaha. Steny vyzerali byť z tehál.

„Ak dovolia, pôjdem." Zoen sa zberal preč. „Dobrú noc Karina."

„Sladké sny." Karina sa na posteli obrátila asi stý krát. Na novom mieste bola prvú noc vždy nervózna. Nedokázala zaspať. Nakoniec sa postavila s úmyslom, vziať si pohár vody. Do kuchyne si svietila mobilom, nechcela svetlom niekoho rušiť. Začula šuchotavé zvuky, podišla k dverám a čakala.

Zoen začul šramot a všimol si cez škáru v spodnej časti dverí svetlo. Potichu sa približoval. Rozrazil dvere a prekvapene ostal stáť. Karina vykríkla. Od ľaku skoro pustila pohár z rúk. Zoen by sa pobavil, keby ho neupútala Karinina postava. Už zase. „Čo tu robíš Karina?"

Karina sa musela spamätať. Zoen mal na sebe len pyžamové gate a holú hruď. Preplietla si prsty, aby odolala nutkaniu pohladiť ho po tých tvrdých svaloch. Široké ramená a úzky driek zo Zoena robili riadne sexi chlapa. Stál pred ňou ako model a mračil sa. Zapozerala sa do hnedých očí, v ktorých sa zračili obavy.

„Karina?" Zoen mal hlboký hlas.

Karina hlasno prehltla. „Bola som smädná." Rýchlo vyhŕkla.

„Poď, zavediem ťa do izby." Zoen sa pousmial.

Karina prikývla. „Kde máš izbu ty?"

„Oproti tvojej." Zoen ukázal na dvere.

„Tak dobrú noc." Karina sa ponáhľala do postele.

„Dobrú." Zoen sa vrátil do postele. Tentoraz to bol on, kto nemohol zaspať. Po rozume mu behala úžasná Karina a odoháňala všetky sny. Ako mu za taký krátky čas mohla vliezť pod kožu.

Karina zaspala takmer okamžite. Milosrdný spánok jej konečne pomohol od rozbúrených myšlienok. Ako prelud sa jej do snov vkradol Zoen. Nechcela aby odišiel. Čím bližšie bol k jej posteli, tým rýchlejšie jej tĺklo srdce. Sklonil svoje pery k jej a Karina ucítila bozk. Chcela viac. Potiahla Zoena k sebe. „Chcem ťa." Pery jemne obtrel o jej ušný lalôčik a zašepkal. „Karina." Prešli ňou zimomriavky. Len jeden raz, aspoň raz, hovorila si. Poddala sa.

Proste mi to nedalo, trošku napínavosti nezaškodí :D