Stratená civilizácia

Kapitola 26

Zoen auto vôbec nešetril. Od šoféra sa dozvedel, že Karinu zaniesol do Trnavy. Určite ide domov, do Nitry. No v noci ho už nechceli pustiť, vraj rozkaz z najvyšších miest. Bodaj by ich všetkých trafil šľak. Ráno, hneď ako otvorili bránu, vyrazil. Len dúfal, že sa Karine za ten čas, nič nestalo.

Karina pohladila obliečky, konečne vo svojej posteli. Včera prišla nadránom, pol dňa prespala a druhého pol dňa sa premotala po byte. Dnes sa rozhodla si poupratovať a spraviť nákup, chladnička zívala prázdnotou. Vstala z postele a pozrela na hodinky, pol desiatej. Ideálny čas na vstávanie. Obliekla sa, umyla zuby a zaliala cereálie mliekom, ktoré si požičala od susedy. Dávala misku do dresu, keď niekto zaklopal na dvere, skôr zabúchal. Nečakala žiadnu návštevu, možno susedia. Otvorila dvere a možno by bola viacej prekvapená, keby tento okamih nečakala, no vedela, že skôr či neskôr príde. „Ahoj Zoen."

Zoen nahnevanými očami skontroloval Karinu a potom jej schytil ruku a pripol náramok. „Už ho nikdy, za žiadnych okolností nedávaj dole!" Pretlačil sa dnu a zavrel za sebou dvere.

Karina len nemo civela na Zoena. V hlave mala pripravených tisíc argumentov no teraz, akoby jej zdrevenel jazyk.

„Ako si mi to mohla urobiť?!" Zoen Karinu silno objal. „Ani si nevieš predstaviť, ako som sa bál. A zatiahnuť do toho seroka Hewu, si ty riadne vyšpekulovaná."

Karina trochu odstúpila od Zoena. „Vymenili ťa?" Pochybovačne zdvihla obočie. „Predtým by si ma spútal a odviedol aj do krytu, keby bolo treba a teraz len dohováranie?" Karine sa až nechcelo veriť.

„Máš pravdu." Zoen vytiahol putá. „Pre istotu."

Karina bojovne zdvihla bradu. „Len to skús."

Zoen spravil krok vpred no Karina necúvla ako čakal. No keď jej chytil zápästie, vykrútila sa mu. „Neopováž. My dvaja sme skončili!"

„My sme ešte len začali." Zoen sa načiahol Karine po ruke a aj keď sa mykala a odtláčala ho, zapol jej putá, zatiaľ len na jednu ruku.

Karina ak nechcela byť spútaná, musela spraviť čo nechcela. Pozrela na Zoenove slabiny a chystala sa kopnúť.

„Veľmi by ti chýbal." Zoen Karine zastavil koleno. „Ty malá potvora, toto sa nerobí svojmu milencovi."

„My už nie sme nič Zoen. Odišla som a budem si žiť vlastný život, bez teba, živlov a tých vašich naháňačiek." Karina to chcela hovoriť silným hlasom ale prezradila sa.

„Karina, nechápeš to? Od nás sa nedá ujsť. Ak si raz v našom svete, tak nám navždy patríš ty, a po tebe tvoje deti a ich deti." Zoen žil s týmto celý život.

Karina zbledla. „Nie. Ja nie som z národov a nebudem už pre vás robiť. Končím, daj mi nejaký papier o mlčanlivosti a choď preč Zoen. Netýraj nás oboch." Karina vedela, čo robí, premýšľala o tom, odkedy sa pohádali. Dúfala v budúcnosť so Zoenom, ale svet živlov by nezvládla. Nebola bojovníčka ako jej mama, očividne. Karina vedela bojovať maximálne svojim rozumom. Telo bolo slabé.

„Karina nechápeš, že toto je týranie? Patríme k sebe a nikto na tom nič nezmení." Zoen zmiernil tón, tu hnev nepomohol.

Karina zdvihla Zoenovi lakeť. „Toto je týranie! A keď to vedia spraviť vlastným ľuďom, čo potom cudzím. Zoen nechápeš, že mňa by takýto život plný pravidiel a príkazov zničil?"

„Karina prosím, dovoľ mi s tebou ostať. Aj keby medzi nami už nebolo nič, ja ťa ochránim." Zoen myslel na svoj sľub serokovi Hewovi ale aj seba. Bol sebecký, že chcel Karinu vo svojom živote ale už bez nej proste nedokázal byť.

Karina nevedela odolať, život so Zoenom bol krajšia voľba ako pretĺkať sa sama. „Ak ti aj teraz poviem, aby si odišiel, ostaneš ako môj tieň, však? Už do konca života ma bude niekto z vás sledovať..."

„Áno. A keď zlyhám ja, pošlú ďalšieho a ďalšieho, pokým si ťa nepodrobia alebo nezomrieš." Zoen vedel, že vyhral, videl to na Karine.

„Ostaň teda. Ale Zoen, nič viac odo mňa nečakaj. Musím si to v hlave urovnať." Karina potrebovala svoj priestor.

„Ako povieš." Zoen ostal sklamaný ale nič to, Karinu si opäť získa.

„Nebude ti vadiť spať na gauči? Náhradnú posteľ nemám." Karina sa obzrela po dvojizbovom byte.

„Samozrejme, že nie. Vyspal by som sa aj na zemi, keby som bol vedľa teba." Zoen chcel Karinu pobozkať no rukami na hrudi ho zastavila.

„Dopraj mi čas Zoen, nech sa doma spamätám." Karina očami prosila.

„Dobre láska." Odopol jej putá zo zápästia. „Takže tu si vyrastala?" Zoen prešiel ku gauču a sadol si.

Karina sa zobrala do kuchyne. „Dáš si kávu?" Dala variť vodu.

„Rád." Zoen sa obzeral. Byt bol útulne zariadený a keď sa človek veľmi snažil, no soškách či obrazoch by spoznal symboly živlov.

„S mamou sme sa sem presťahovali asi pred 15 rokmi. Predtým sme bývali kade tade, nikde nie dlho. Ale tu sme zakotvili." Karina podala Zoenovi šálku.

„Odkiaľ máte všetky tieto veci?" Zoen ukázal rukou na artefakty.

„Mama vždy nejaký doniesla zo svojej cesty. Hovorievala, že z každej vykopávky si nechá jednu vec na pamiatku. Alebo zo služobných ciest nosila obrazy od jej kamarátov umelcov. Väčšinou sú tam miesta, ktoré navštívila a potulovala sa tam." Karina spomínala.

Zoen si prezeral obrazy, v každej namaľovanej krajinke dominoval živel ale miesta nespoznával. Zvláštne, poznal skoro všetky miesta, kde boli kmene ale tieto sa mu nevybavovali. „Sú krásne."

Karina sa pousmiala. „To áno. Hovorila som si, že po škole na tie miesta budem chodiť s mamou. Tešila som sa na naše spoločné dobrodružstvá." Karine sa rozkotúľali po lícach slzy. 

Zoen neváhal ani chvíľu a schoval Karinu v náručí. Aj keď chcela Karina odstup, proste medzi nimi bolo niečo, proti čomu sú obaja slabí.

Karina sa napokon upokojila. „Prepáč." Rýchlo sa zbierala. „Chcela som ísť na nákup, pôjdeš so mnou?"

Zoen pritakal. „Myslíš, že môžem ísť takto alebo budem pútať pozornosť?" Zoen mal na sebe ako obvykle vojenské čierne gate, čierne tričko a kanady.

Karina sa zasmiala. „Ty budeš pútať pozornosť všade. Možno tak zapadneš v armáde ale tu, taký sexi vojak bije do očí."

Zoen sa sebavedomo usmial. „Takže toto telo je sexi?" Provokačne si prešiel po hrudi.

Karina odolala spraviť to isté. Naozaj bol Zoen sexi, veľmi sexi. „Čo tak rifle a botasky? Tričko si kľudne nechaj." Uškrnula sa na Zoena.

„Zbehnem si do auta pre veci ale Karina, ja mám len jedny rifle a jedny nohavice, takže keď sa budeme prechádzať po vonku, mali by sme niečo zohnať."

„Tu kúsok je skvelý sekáč, alebo môžeme zbehnúť do obchodného centra a tam sa rovno aj najeme. Čo ty na to?" Karina sa vbehla do spálne prezliecť.

Zoen nakúkal cez pootvorené dvere. Najradšej by Karinu zvalil do postele a ách, radšej sa vyparil. Z auta si vybral cestovnú tašku a prezliekol sa teda aj on. Kľúče si požičal od Kariny, budú musieť dať vyrobiť ešte jedny.

Karina sa otočila akurát, keď sa Zoen zohýnal a obliekal si rifle. Ostala ako v tranze.

Zoen sa usmial. „Sú zlé?"

Karina pokrútila hlavou. „Sú akurát." Snažila sa skoncentrovať myšlienky.

Povedala som si, že vás nebudem dlhšie napínať :D takže je tu nová kapitola :)