Stratená civilizácia

Kapitola 46

Hodiny odbili jednu, keď dostala Karina povolenie odísť.

„Konečne." Karina v izbe začala odstraňovať všetky sponky z účesu a odhodila lodičky až do kúta.

„Pomôžem ti." Zoen vyťahoval jednu sponku za druhou. Potom Karine masíroval hlavu. „Lepšie?"

„Áno." Karina sa blažene oprela o Zoena.

„Teraz mi môžeš vysvetliť, čo sa dnes večer odohralo. Lebo ja som úplne mimo." Zoen sledoval Karinu v zrkadle.

„Ja viem. Mala som sa ťa najprv spýtať no nepustili ma za tebou a o tej značke som sa aj tak dozvedela len dnes." Karina sa obrátila k Zoenovi.

„Odkiaľ?" Zoen bol zvedavý, kto na neho ušil takúto búdu.

„Vrátila som sa z tréningu a kniha ležala na stole." Karina sa postavila pre knihu ale bola preč. „Som si istá, že som ju sem schovala."

„Z tréningu?" Zoen nadvihol obočie až na vrch čela.

„No si nevedel, že cvičím, bojujem a tak." Karina sa zalíškala Zoenovi. „Bude zo mňa super špiónka."

„Za Hikirovský tým. Blahoželám." Zoenovi zhorkol hlas.

Karina zvesila plecia. „Zostal mi len môj otec. Nemohla som inak." Karina zdvihla na Zoena pohľad. „Skús ma pochopiť."

Zoen si unavene sadol. Pošúchal si kožu na značke. Radšej zmenil tému. „Nikdy som nevidel niečo také."

„Ani ja. No podľa tej knihy, si tak manželky v minulosti zaisťovali neverných manželov." Snažila sa vniesť trochu humoru do situácie.

„Vážne?" Zoen uveril.

„Niee." Karina sa smiala. „Využívali ju, aby udržali bojovníkov v spolku."

„Tomu uverím skôr." Zoen si vyžiadal Karininu plnú pozornosť. „Prečo si mi to spravila?"

Karina zvážnela. „Nemohla som o teba prísť."

Zoen cítil Karinino trápenie a zmätok ako svoj vlastný. „Poď ku mne." Privinul si ju v náručí.

Karina sa rozplakala. Tak sa snažila byť silnou ale všetky tieto udalosti posledných dní ju vyčerpali.

„Neplač." Zoen sa snažil Karinu utešiť. „Bude dobre, uvidíš."

„To by som ja mala hovoriť tebe." Karina sa pousmiala pomedzi slzy.

„Od zajtra mi to môžeš hovoriť každý deň." Zoen pobozkal Karinu na konček nosa, potom na pery, bozku sa neubránil. Vedel, kam smerujú Karinine myšlienky a nechal sa nimi unášať. Zozadu jej pomaly rozopol zips a nechal šaty voľné. Karinu mu na oplátku vyzliekla bielu ľanovú košeľu cez hlavu. Zhíkla.

„Preboha." Zoen mal celú hruď poliatu modrinami. „Čo ti to len spravili."

Zoen jej stiahol ruky, keď sa ho chystala dotknúť. „Prežil som, a modriny sa stratia."

„Zájdeme za liečiteľom a zapálim ti sviečky." Karina vyskočila na nohy nejaké pohľadať. Z kúpeľne doniesla pár čajových sviečok. „Viac nemám."

Zoen sa natiahol po Karine. „Stačíš mi ty."

Karina sa pritúlila k Zoenovi. Zoen jej vyzliekol šaty. „Nebudeme snáď spať oblečení."

„A chceme spať?" Karina zase myslela na sex.

Zoen sa nad Karininou nezbednosťou zasmial. „Láska veľmi rád by som sa s tebou miloval." Na Karininých perách pristál bozk. „No momentálne na to nemám síl. Prepáč."