Stratená civilizácia

Kapitola 12

Žena Karinu prikryla dekou a nechala spať. Odišla za chlapmi. „Čo majstrujete?"

„Umiestňujeme GPS do náramku, ktorý dám Karine." Xaver použil letovačku.

„Je výnimočná." Manželka sa postavila za Xavera. „Neublíž jej." Žena slová smerovala Zoenovi.

„Ja viem." Zoen uvažoval nad Karinou odkedy prišli.

„Usteliem vám na noc?"

„Nie, vyrazíme. V noci sa pôjde lepšie. Radšej si pospím zajtra za hranicami." Zoen bol rozhodnutý.

„Dobre." Xaverova manželka pobozkala manžela na líce. „Pôjdem si ľahnúť aj ja."

V takýchto chvíľach Zoen často spomínal na svoju manželku. Nežné žieňa, ale vždy ho dokázala upokojiť. Ako veľmi sa tešili na spoločnú budúcnosť.

Xaver odložil letovačku. „Hotovo."

Zoen sa spamätal. „Odskúšame, GPS. Či ti ešte zostali také šikovné ruky, ako si pamätám."

Xaver do Zoena drgol. „Sú ešte šikovnejšie." Vzal náramok a vybehol von.

Zoen sledoval pohyb na mobile. „Funguje."

„Výborne." Xaver vložil náramok Zoenovi do rúk. „A teraz mi povedz jedno, už to nie je len misia, však?"

„Samozrejme, že je." Zoen nemohol priznať náklonnosť ku Karine.

„Ako povieš." Xaver si upratoval náradie. „Naozaj je Karina skvelá žena."

„To áno." Zoen sa usmial. „Predstav si. Spolok jej dal ponuku, aby robila pre nich. A vieš, čo ona na to?"

„Čo?" Xaver bol zvedavý ako Karina zareagovala.

„Vybrala si mňa. Nie spolok, nie kmene ale mňa."

Xaver sa skoro zasmial. „Chlape, už to nie je len misia." Jeho priateľ bol zaľúbený. Konečne. Nerád videl, ako sa sám trápi.

„Vieš, že city a práca sa nemiešajú."

„Viem. No v tomto prípade je na už neskoro, nemyslíš?" Xaver viedol Zoena do obývačky. „Karinu zobudíme alebo ju prenesieš?"

„Prenesiem. Dnes bola unavená." Ako náhle Zoen zdvihol Karinu, tesnejšie sa k nemu pritlačila v náručí.

„Len si dávaj pred starejšími pozor." Xaver otvoril dvere na aute, aby mohol Zoen Karinu uložiť. Prikryl ju dekou. „Buďte opatrní."

„Neboj sa. Neskrivia jej ani vlas na hlave." Zoen naštartoval a auto sa stratilo na konci ulice.

Karina sa zamrvila a otočila na druhý bok. Zo spánku ju prebral buchot a prudké strhnutie. Skončila na zemi. „Čo to...."

„Prepáč. Nechcel som." Zoen pevnejšie chytil volant.

Karina sa posadila. „Prečo sedím v aute? Zaspala som v obývačke."

„Preložil som ťa." Zoen si pretrel oči.

„Koľko je hodín?" Karina sa snažila trochu upraviť.

„Skoro jedenásť." Zoen zívol.

„Spal si vôbec alebo celú noc šoféruješ?" Karina preliezla dopredu.

„Nemôžem spať. Musíme sa dostať cez hranice." Zoen znova zívol.

„Spravíme si prestávku, čo povieš?" Karina videla, že ju potrebujú obaja.

„Ako chceš." Zoen odstavil na kraji cesty.

Karina sa ponaťahovala a vložila do úst aspoň žuvačku. Svoju kefku si nezobrala a pochybovala, že Zoen bude nosiť jednu navyše. „Nastav mi navigáciu."