Stratená civilizácia

Kapitola 65

„Niekto ju uniesol, Raphaelovi muži vyzerali strašne, veľa ich bolo aj zabitých." Noel darmo pátral ďalej, akoby sa Briana prepadla pod zem.

„Určite Lucas." Karina si vydýchla. Mama je v bezpečí.

„Kto?" Noel nerozumel. Očividne mu chýbali informácie.

„Mamin priateľ, patrí ku kmeňom." Karina stále musela tajomstvo Dizirkov držať v tajnosti.

„Takže stále máte overených ľudí v kmeňoch?" Judášovi sa znásobila nádej na slobodu.

„Povedzme, že áno." Zoen sa zamračil. Okolo nich sa splietali nitky a on absolútne netušil, kto za ne ťahá. Najhoršie je, že nemohol nič, stále sa cítil ako väzeň len v trochu obstojnejších podmienkach.

„Výborne. Ako budeme teda pokračovať?" Judáš nechcel ostať stáť s plánom na útek.

„Potvrdilo sa mi, že otcovi nemôžem veriť. V pláne postupujeme naďalej v zháňaní spojencov. Vieme svoj okruh rozšíriť aj mimo tohto sídla?" Karina začala uvažovať vo väčšom.

„Uvedomujete si, že tu plánujeme vzburu?!" Zoen sa obzeral okolo seba ako zajac na poli. „Sme vydedenci a ty tehotná, čo myslíš, že dokážeme?!" Zoen zasial semienko neistoty.

„Teraz sa nesmieme vzdať." Noel sa rozhodne neplánoval zrieknuť slobody tak blízko od cieľa.

„Noel má pravdu. Aj keď rebelujeme potichu a pomaly, no predsa nezastavíme rozbehnutý vlak." Karina sa snažila Zoenov pesimizmus potlačiť. „Spojíme sa s Lucasom, on nám tiež pomôže."

„A ako sa sním chceš spojiť, keď teba strážia ako oko v hlave a ja ťa neopustím." Zoen bol tvrdohlavý.

„Ver im. Našli ma prvý raz, druhý a nájdu ma znova." Karina si siahla na krk, kde opäť začala nosiť maminu retiazku.

Dizirkovia na seba nenechali dlho čakať. Asi za mesiac sa strategicky dostali do sídla. Šli rovno po Karine.

Karina sa zobudila uprostred noci na buchot a krik. „Zoen, čo sa robí?"

„Niekto sa dostal do sídla!" Zoen si už obopínal opasok a schovával zbrane do puzdra na opasku a členku. Dve pištole podával aj Karine. „Pre istotu."

Karina si navliekla rýchlo Zoenove tepláky a tričko. Zanadávala, keď jej bol tesný opasok na zbrane.

„Zober si môj postroj na chrbát." Zoen podal Karine postroj na chrbát, do ktorého si uložila pištole. „Karina, nech sa bude diať čokoľvek alebo bude treba pomáhať komukoľvek, neopováž sa odo mňa hnúť ani na krok!" Zoen to povedal hlasom, ktorý nezniesol odporovanie či diskusiu.

Karina súhlasila. Spolu so Zoenom vybehli z izby a popri stenách smerovali do Raphaelovej pracovne. Bola však prázdna.

„Kde teraz?" Karina sa obzerala na všetky strany. Strážci pobehovali rovnako ako sluhovia a sem tam zahliadli aj maskovaných útočníkov.

Zoen sa zabrzdil. Tie masky už predsa videl, keď unášali Karinu. „Karina, nepripomínajú ti tým maskovaním Dizirkov?"

Karina sa zahľadela na utekajúceho chlapa. Pošepla formulku, ktorá mala odhaliť vzduchovú bublinu a naozaj, spoznala Dizirkov. „Rýchlo, musíme sa k nim dostať. Určite útočia kvôli mne." Karina sa rozbehla k otvorenému oknu.

„Čo myslíš, že robíš?!" Zoen Karinu ihneď stopol.

„Ideme za nimi predsa." Karina nerozumela Zoenovmu správaniu.