Mladá archeologička objaví nálezisko stratenej civilizácie. Postupne však zisťuje, že nie je až taká vymretá. Mladý strážca má zo začiatku úlohu chrániť tajomstvo jeho kmeňa no postupne ochraňuje vyvolenú svojho srdca. Prekonajú Zoen s Karinou všetk...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Znak ohňa :)
Karina celou cestou tupo zízala do okna a nevydala ani hlásku. Zoen ju odniesol do stanu za prekvapivých pohľadov robotníkov. Uložil ju na posteľ, vyzul topánky a prikryl dekou. Chystal sa odísť no zastavil ho jej tichý hlas.
„Ostaň."
Zoen premýšľal len sekundu. Pritiahol si stoličku k posteli a chytil Karinine dlane. Bola ako ľad. „Donesiem ti teplú polievku alebo čaj. Trochu sa zohreješ."
Karina mu pevnejšie stisla dlaň. „Neopúšťaj ma."
Bolo to také žalostné, až Zoenovi stislo srdce. Presne tieto slová kričal na manželku, keď umierala. V siedmom mesiaci tehotenstva dostala vysokú horúčku, nezachránili ju ani dieťa. Pritiahol si Karinu k sebe a hojdal ako malé dieťa, pokým nezaspala. Až potom ju uložil do postele a dovolil si odísť. Vonku zašiel za Aryanom a vysvetlil mu, že ich na trhu prepadli a profesor je v nemocnici. Viac nemusel vedieť. Vzal si spacák a dnes sa rozhodol vyspať pri ohni. Rozhovor so šéfmi ho obral aj o posledné zvyšky energie.
Karina sa strhla. Bola dezorientovaná a celá spotená. Znova sama. Premohla silný pocit, ktorý ju nútil vyhľadať Zoena. Nahmatala fľašu s vodou a donútila svoje vyprahnuté hrdlo prehltnúť aspoň pár glgov. Ľahla si naspäť. Nemodlievala sa často no teraz potichu odriekala slová smerované Bohu. Ráno prišlo skoro. Karina vstala a ihneď sa pustila do práce. Musela zamestnať hlavu i ruky aby vládala existovať.
Zoen našiel Karinu ráno katalogizovať nádoby. „Dobré ráno."
„Dobré." Karina ani nezdvihla hlavu od papierov.
„Ako ti je?" Zoen sa o Karinu strachoval.
Karina nemienila dovoliťsvojim pocitom vydrať sa na povrch. Zas by plakala a zrútila sa. No jedno musela. „Ďakujem za včerajšok. Keby niet teba, absolútne netuším, čo by som robila." Konečne pozrela na Zoena. „Naozaj som ti veľmi vďačná."
Zoen hľadel do Karininých smutných očí a snažil sa prísť na spôsob, akoby jej pomohol. „Na mojom mieste, by to pre teba spravil každý chlap."
Karina si odfrkla. „Každý veru nie." Pozrela k miestu, kde sa kopalo. Od rána chodili robotníci okolo nej ako myšky, ani o nich nevedela.
„Ja by som pre teba spravil všetko." Zoen to myslel úprimne. Táto žena už nebola len misiou, stával sa z nej jeho osobný záujem.
Karina sa zadívala na Zoena. Skúmala jeho tvár. Aj u nej sa začali tvoriť city ale zatiaľ boli ľahké ako jarný vánok. Po poslednej skúsenosti sa poučila. „Vážim si toho."
Zoen čakal iné slová. Vlastne nevedel, čo očakával ale rozhodne nie toto. Musí byť z neho zase profesionál, nesmie popustiť uzdu svojmu fantazírovaniu o Karine. Vytiahol spoza trička zápisník. „Včera som ho získal."
