Stratená civilizácia

Kapitola 17

Zoen odišiel a za pár minút kráčal k starejším s poslušnou ženou za pätami.

Karina zastal a obzerala sa. Miestnosť bola celá akoby obrastená koreňmi stromov. V strede za stolom, na ktorom bol vyobrazený spoločný znak, sedeli dedkovia so stoličkami so symbolmi. „Dobrý deň." Karina ostala spolovice krytá Zoenom.

„Pristúp bližšie dieťa."

Zoen dobre vedel, čo príde. Nemohol tomu zabrániť ani Karinu varovať. Porušil by pravidlá a obrad by neplatil.

Karina opatrne vykročila.

„Najprv preveríme tvoju dušu a potom sa porozprávame." Starejší pokynul rukou, aby pristúpila ešte bližšie. Vzduch v miestnosti trochu zastal. Nenarušil ho ani ich dych. „To nič dieťa, nemáš sa čoho báť."

Karina sa posledný krát obzrela za Zoenom a prikročila k jednému zo starcov.

„Keďže patríš vzduchu, bude mi cťou." Deduško vystrel dlaň a Karina mu do nej vložila svoju.

Karina sa zachvela. Zahmlel sa jej zrak no ostatné zmysli vyostrili. Počula matkin hlas, ako sa jej prihovára ako malému dieťaťu. Na perách pocítila chuť bystrej vody, kedy boli s mamou prvý krát na túre a pili z potoka. Na pokožke zacítila teplý jarný vánok, keď sa učila na dôležitú skúšku. Do rúk sa jej vliala sila všetkých okamihov, akoby ju naplnili všetky pocity spojené v jeden.

Starec toho videl oveľa viac. Dôležité okamihy života, ktoré formovali Karininu osobnosť až doteraz. „Máš čistú a silnú dušu. A tvoje vzdelanie je obdivuhodné." Karina mlčala. „Bola by prínosom pre kmeň i národy."

„Pozrieme sa." Starejší Av sa postavil k stolu a pár krát mykol rukou. Stôl sa trochu prehĺbil a naplnil vodou. Vzniklo zrkadlo. „Karina, položte obe dlane na stôl, jednu do vody, druhú na okraj."

Karina rozčarene poslúchla.

„A teraz sa uvoľnite." Starec, ktorý ovládal vzduch sa zhlboka nadýchol.

Karina prestala ovládať svoje telo. „Čo... Čo sa deje?"

„Nič dieťa, pokojne. Ukážeme tvoje spomienky aj ostatním." Starec sa snažil Karinu upokojiť.

Karina im nechcela odhaliť svoje vnútro. „Nie. Nato nemáte právo."

„Ak sa budeš vzpierať, spôsobíš si bolesť." Varoval ju starejší Agir.

„Sú to moje spomienky, môj život." Karina sa ich snažila presvedčiť.

„Aj my ostatní musíme vidieť, čo serok Hewa." Starejší Agir sa nevzdával.

„Je to moje súkromie." Ani Karina to nevzdávala.

„Karina." Zoen prikročil ku Karine. „Budem s tebou." Zozadu ju objal, aby jej dodal silu.

„Veľmi opatrne Zoen, drž energiu na uzde. Vieš, že oheň a voda nepasujú naraz dokopy." Varoval ho starejší Hewa.

„Dám pozor." Upevnil svoje objatie na Karine. „Dýchaj a kľud. Buď hrdá na svoju minulosť." Pocítil splašený tlkot srdca a pomalé klesanie. „Tak je dobre."

Voda ukázala Karinine spomienky akoby sa stali len včera. Premietali sa odkedy si pamätala ako dieťa. Zo začiatku sa mihol aj nejaký chlap, čiernovlasý s peknými zelenými očami. Potom mamin plač a Karinina dlaň na maminom líci. Ukazovala sa škôlka a viac času na vysokej škole s mamou ako škôlka. Základná škola, kde Karina vynikala v učení ale vo vzťahoch zlyhávala. Stredná sa mihla rýchlo, už bola sama. Mama sa ukazovala zriedkavejšie a tak sa Karina učila všetko sama. Zamerala sa na učenie a históriu, rovnako ako na vysokej. Časté návštevy u profesora a videli aj mládenca. Zoena pichol osteň žiarlivosti no potom ľútosti, čo všetko si na konci Karina pri tom idiotovi vytrpela. Odovzdávanie diplomu bola asi najšťastnejšia spomienka. Vrhla sa do práce a zanevrela na vzťahy. Posledné týždne boli najjasnejšie. Vykopávky a sústredenie jej dávali dobrý pocit. Neraz sa ukazoval v spomienkach aj Zoen. Pri obraze oázy, nadobudli obaja červenú farbu aj keď sa Zoen snažil zachovať neutralitu. Bolo ukázané aj bodnutie profesora a neskoršia starostlivosť o Zoena. Pokus o útok na Karinu a ich cesta sem. Premietanie skončilo ich príchodom.

„Očividne má na teba Zoen veľký vplyv." Starec zastupujúci erd sa usadil na stoličke.

Starejší Hewa vydýchol, a Karina sa mohla konečne pohnúť. Pomaly jej slzy zmáčali tričko, jedna za druhou.

„Už je dobre." Zoen jej chcel byť útechou.

„Obstála si." Zástupca Hewa nasledoval príklad starejšieho Erdu.

Muž z kmeňa Av znova spravil pár šmahov ruky a stôl sa vrátil do pôvodnej podoby.

„Teraz sa môžeme porozprávať, prečo si tu." Starejší ukázal rukou na podstavec, kde bola položená veľká kniha. „Otvor ju."

Karina si utrela slzy a neochotne odstúpila od Zoena. Na obale knihy tkvel veľký spoločný znak. V kosoštvorci veľký kruh, ktorý v každom cípe prekrýval plameň. Vo vnútri kruhu tiekla voda. Pramienky boli naznačené z hora i z dola. Opatrne nalistovala prvú stranu. Boli na nej nakreslené štyri symboly a pod nimi slová: av, agir, hewa, erd.

„Voda, oheň vzduch a zem." Starejší jej preložil.

Obrátila stránku. Na celej dvojstránke sídlila mapa. Vyzerala ako mapa sveta. A na nej značky, modrou bielou červenou a hnedou farbou.

„To sú kmene, však?" Karina prešla prstom po mape.

„Bystrá." Starejší Hewa ju pochválil.

„No prečo sú niektoré v krúžku?" Karina v tomto už nevidela zmysel.

„To sú tie, čo prežili. Táto mapa ukazuje prvotné kmene, pokiaľ siaha naša história." Starci všetko vysvetľovali.

„A čo sa stalo s ostatnými?" Karina konečne dostávala odpovede.

„Vyhynuli alebo sa zlúčili do iných."

Karina pozerala ďalej. Obrazy zachytávali rôzne udalosti zo života kmeňov. Viacej starších pokope pri ohni či jazierku, inokedy na lúke či vysoko na kopcoch. Veľa scenérii bolo prírody ale aj bežných činností v kmeni. Napríklad okopávanie zeme či tance okolo ohňa. Mladý pár schovaný medzi stromami či matka kolísajúca dieťa v náručí. Otec s dcérou na ceste alebo mladé ženy pri šití šiat. Potom boli aj obrázky z ohňového kmeňa, spoznala silných chlapov a brnenie, oni boli určite bojovníci.

„Ako vidíš, žili sme si spokojný život v harmónii s prírodou. No naše šťastné časy skončili." Starec mal neutrálny hlas. Hovoril vzdialene, akoby ani nebol prítomný. „Začali nás napádať ľudia. Nepoznáme príčinu. Vieme, že proti nám boli v presile a zabíjali nás postupne, nevedeli sme sa brániť. Nakoniec sme ostali poskrývaný a snažíme sa zistiť dôvod, prečo zaútočili. Aby sme mohli túto tisícročnú vojnu ukončiť."

„Ako mám ja prísť na dôvod, keď ste vy zlyhávali po stovky generácií?" Karina bola zaskočená. No posledný riadky zo zvitku jej začali dávať zmysel. „Nie sú to ľudia, bojujú proti vám aj vaši." 

Tak, ako ste spokojní s vývinom situácie ? :)