Stratená civilizácia

Kapitola 22

Zoen sa žiarivo usmial. „Nemohol som si pomôcť."

Karina sa uvoľnila. „Spravíme dohodu. Ty vypátraš môjho otca a ja zas, prečo sú Hikirovia taký zlý."

Zoen si vzdychol a oprel hlavu Karine o prsia. „Si na mňa príliš prísna."

Karina sa smiala. „Že to hovorí práve ten, čo ma pripútal k posteli."

Zoen zdvihol šibalský pohľad. „Raz ťa k nej pripútam a zahodím kľúče. Potom budeš len moja."

Karina trochu nadobudla červený odtieň. „Ak budeš v tej posteli so mnou, beriem."

Zoen chcel Karine rovno ukázať, ako rád by bol s ňou v posteli, no vyrušilo ich klopanie na dvere.

„Máte ísť za starejším Agirom, pán Zoen."

Zoen zadržal nadávku. „Idem."

Karina odstúpila od Zoena. „Budem v knižnici." A vyšla von.

Zoen až zanadával a vybral sa pohľadať svojho starejšieho.

„Áno serok Agir?" Zoen vstúpil do miestnosti ohňa. Dominovali tu farby červená s oranžovou a kov s keramikou, žiadne drevo, ktoré by sa mohlo vznietiť.

„Viem, že sa osobne nepoznáme. Ale tvoje činy ťa preslávili Zoen Betirs. Slávne to meno, rovnako ako Noel Betirs." Serok Agir stál oproti Zoenovi.

Zoen si zahryzol do jazyka, musí ostať neutrálny s pokrovou tvárou.

„Povedal by som, že sa poučíš z minulosti. City oslabujú bojovníkov. Spomeň si, ako si dopadol, keď zradil tvoj brat, zomreli rodičia či manželka a ty sa opäť spolčíš so ženou? Najväčšie úspechy si dosiahol sám, nevytváraj niečo, čo ťa opäť zvedie z cesty." Serok Agir videl na Zoenovi priek. „Myslíš, že ti chcem zle? Patríš medzi najlepších bojovníkov agiru, osud ťa priviedol sem k nám."

„Osud ma priviedol ku Karine." Zoen vytisol pomedzi stisnuté zuby.

Serok Agir sa zháčil. „Nevidíš, čo tá ženská s tebou robí? Stávaš sa mäkkým ako láva. Bojovník ohňa má byť nepremožiteľný ako slnko. Po každej noci sa ukáže, nech sa deje čokoľvek."

„Karina je mojím slnkom." Zoen napínal svoje hranice, aby nevybuchol no miestnosť zapĺňala aura seroka Agira. Bol silný a nahnevaný. Priateľský rozhovor skončil. Musel ustúpiť, nie nadarmo sa hovorí, nezahrávaj sa s ohňom.

„Tvoje slnko, má byť tvoj kmeň, národ. My sme jediná rodina, ktorú potrebuješ!" V serokovi to vrelo. Spočiatku sa snažil vidieť v Karine to dobré ako ostatný, no videl v nej len Brianinu dcéru, ženu, ktorú chcel. Po jednej misii mu prišla oznámiť, že je koniec. Odvtedy mal veľa žien, no žiadna mu neutkvela v pamäti ako Briana. Neznášal odmietnutie.

Zoen takticky mlčal, nechcel konflikt. Považoval rozhovor za ukončený. „Môžem ísť? Mám ešte povinnosti."

Serok prikývol. No Zoena ešte zachytil za predlaktie. „Nezabudni, oheň v tvojich žilách je viac ako láska nejakej ženy."

Zoen len viac zaťal sánku.

Serok sa rozzúril. „Malé pripomenutie." Končekmi prstov spravil Zoenovi na predlaktí päť čiar. „Tvoje telo, myseľ i duša patria národom." S týmito slovami odstúpil a pokynul rukou, aby Zoen odišiel.

Zoena ruka pálila ako čert, najradšej by ju vopchal pod studenú vodu, ale to nemohol. Poprehŕňal sa v lekárničke a našiel chladivý gél. Trochu zmiernil následky, no jazva doživotne ostane ako pripomienka. Cestou do knižnice narazil na seroka Hewu. Pozdravil kývnutím hlavy.