Stratená civilizácia

Kapitola 49

Zoen vošiel do knižnice. Spomenul si, aké chvíľky mali s Karinou v centrále a mienil ich zopakovať. Karinu zbadal hneď. S knihou v ruke, nič nezvyčajné. Položil jej dlane na ramená.

Karina div nevyskočila z kože. Bola taká zahĺbená do bájí kmeňov, že nevnímala nič. A odrazu ju niekto chytil. No tieto ruky by poznala všade. „Vystrašil si ma."

„Prepáč." Zoen si ku Karine prisadol. „Čo také zaujímavé čítaš?"

„Povesti a báje. V podstate vaše rozprávky." Karina hľadala nejakú záložku.

„Tie vedia byť strašidelné. Už chápem, prečo si sa naľakala." Zoen pomalými pohybmi prechádzal Karine od kolien po stehná. „A čo hovoríš na zápas? Videl som ťa odchádzať." Zoen chcel, aby Karina stále rozprávala a pritom jej odvádzal myšlienky.

Karina zastavila Zoenovu ruku pri svojich nohavičkách. „Bol..." Zhlboka sa nadýchla, keď jej aj tak Zoen palcom našiel citlivý bod.

„Áno?" Zoen si užíval Karinine reakcie na jeho dotyky. Cítil, ako sa bráni, no jeho vzrušenie spútalo aj ju. Niekedy malo ich puto aj výhody.

„Bol vynikajúci." Karina vyriekla na jeden nádych.

„Tvoj otec je skutočný bojovník." Neustále sa s Karinou hral, zvyšoval tlak.

Karine sa myšlienky rozutekali na všetky strany. Len matne si na krátky okamih uvedomovala, že pre niečo, by to nemali robiť.

Zoen bol nedočkavý a Karina taká vlhká... Už len pri pomyslení, ako je v Karine ho zaboleli slabiny.

Nathan počul Karinu rozprávať. Nahliadol spoza police s knihami a zaregistroval vedľa Kariny aj Zoena. Všímal si ich, ako sa k sebe mali. Túžil po Karine, no ona mala v hlave len Zoena. Stačilo, že niekto spomenul jeho meno a celá sa rozžiarila. Nathan videl, ako Karina privrela oči a zatína nechty do Zoenovho trička. Potom jeho zrak upútala mužská ruka pod sukňou, pri tom pomyslení sa vzrušil. Musí ich vyrušiť, aj keď... Zhliadnuť Karinu ako sa vlní v rytme sexu... Už len tá predstava bola hriešne dobrá. Na Karinu takto nesmie myslieť. Rýchlo sa vrátil za policu a vybral odtiaľ knihu. „Táto by ťa mohla zaujímať tiež." Naschvál hovoril hlasnejšie.

Zoen hnusne zaklial a odstúpil od Kariny. Hodil po Nathanovi vražedný pohľad.

Karina vzala prvú knihu z vrchu kôpky a schovávala si červenú tvár.

Zoen sa s Nathanom premeriaval. Nakoniec ustúpil. Otočil Karine knihu v rukách, v rýchlosti ju otvorila hore nohami. „Nechám ťa študovať." Zoen sa sklonil ku Karine na vášnivý bozk. „Spravím ťa neskôr." Zašepkal a prešli ním rovnaké zimomriavky, aké spôsobil aj Karine.

„Tak večer." Karina bola neprestajne vlhká.

„Skôr." Zoen sa samoľúbo usmial a odišiel.

Nathan zaťal zuby, inak by po Karine vyštartoval. Mal by si nájsť milenku, veď v sídle je dosť žien.

Karina sa úspešne zaraďovala do kolektívu sídla.Vďaka otcovmu tieňu sa jej každý bál, no pomaly si vydobýjala vlastné uznaniea rešpekt. Nerozoznávala sluhu od strážcu či člena rady. Proste sa snažilaspoznať každého, vyhýbala sa len snobom, ktorí si o sebe veľa namýšľali.Síce to Raphaelovi nebolo po chuti, no pokiaľ nešla proti ich pravidlám,nenamietal. Doterajší osamelý život len s hŕstkou ľudí, ktorích milovala, vymieňalaza veľký okruh známych, ktorích si obľúbila. A postupne, veľmi pozvoľnatýchto ľudí zoznamovala aj so Zoenom. Trápilo ju, ako tu Zoena vnímali. On všakzapadol do vlastnej party vyvrheľov, tolerovaných no aj tak na okraji tejtomalej spoločnosti. Raz v kmeni, navždy v kmeni.

A pridávam ešte jednu kapitolu, keďže táto je taká krátka :D