Stratená civilizácia

Kapitola 32

Musí z toho nejako von, vybrať si jednu stranu. Len ako zistí, ktorá je správna? Zaspala pri Zoenovi.

Zoen sa začal prebúdzať. Rukami šmátral okolo seba. „Karina!" Prudko sa posadil.

„Tu som." Karina vstala zo stoličky, kde ráno sedela a čakala, pokým sa Zoen nepreberie. Doniesla Zoenovi pohár vody. „Napi sa."

Zoen poslušne vypil vodu. „Poď ku mne." Zoen sa nepýtal. Karinu prezradili červené oči, vedel, že plakala.

Karina sa schúlila Zoenovi na hruď. Už si sľúbila, že bude silnejšia, žiaden nárek. „Ako ti je?"

„Cítim sa dobre." Zoen Karinu upokojujúco hladil po chrbte. „No mohol by mi dať niekto zopár odpovedí."

Karina si užívala Zoenov dotyk, ako vlastne vždy. „Sme v bezpečí, naozaj. Mám pocit, akoby Dizirkovia boli ešte lepší ako kmene."

Zoen ju jemne opravil. „Nikto nie je lepší, ako kmene Karina."

Karina chcela namietať ale dnu vošiel Lucas.

„Chcela som tým len povedať, že im môžeme dôverovať." Karina jemne stisla Zoenovi dlaň.

„Odpovede alebo raňajky?" Lucas sa obrátil na Zoena.

„Jedlo počká." Zoen vstával. „Najprv musím vedieť, na čom som."

„Dobre. Poďte." Lucas im pokynul rukou. „Spravíme si menšiu prehliadku.

Karina nesmelo nasledovala Lucasa so Zoenom. Všetko si obzerala. Naozaj títo ľudia boli vžitý s prírodou. Drevenice uprostred lesa a v blízkosti počula aj zurčať potok. Vystrela ruku a na opaku dlane jej na chvíľu pristál motýľ. Ľudia sa usmievali a deti si cudzincov zvedavo obzerali. Sem tam zachytila aj Lucasove slová, ako vysvetľoval Zoenovi ich obranu. „Tu sú na obranu živly, no máme aj fotopasce či kamery po okolí a na cestách hliadky."

Zoen ležal vedľa Kariny, no nedokázal zaspať. Neskoro večer sa s ňou nežne miloval. Lucas im ustlal v hosťovskej spálni a rozprával o živote Dizirkov. Neprezradil úplne všetko, no Zoen si domyslel. Vedel čítať v ľuďoch aj to, čo nechceli povedať. Ale jedno si nevedel vysvetliť, ako dokázali byť takto dlho skrytý. Veď v dnešnej modernej dobe je každý každému na očiach a oni sa práve dozvedeli o tajných kmeňoch, neuveriteľné. Karina sa zamrvila a bližšie k nemu pritlačila. Určite príde o ruku, už teraz sa mu z nej vytrácal cit. Opatrne ju otočil nabok a nechal, nech sa uloží sama. Potom zadriemal aj on.

Karina trávila voľný čas s deťmi, ktoré si ju očividne obľúbili. Ukazovali jej, ako vedia ovládať živly. Zo zeme postavili bunker, donútili stromy uhýbať koruny či tvarovať vodu. No jedného chlapca stále odstrkovali. Opatrne k nemu podišla. „Ahoj."

Dieťa ostražito zdvihlo ustráchaný pohľad.

„Prečo sa nehráš s ostatnými?" Karina si kvokla pri chlapca. Mohol mať asi desať dvanásť rokov.

„Oni nechcú." Chlapec závistlivo pozrel na naháňajúce sa deti.

„Chceš sa hrať so mnou?" Karina sa na chlapca povzbudivo usmiala.

„Zahráme sa s vojačikmi?" Chlapec ukázal vyrezávané paličky, ktoré mali pripomínať vojakov.

„Jasné. A povieš mi, ktorí sú ktorí?" Karina zobral zopár vojačikov a začala ich ukladať do šíku.

„Toto sme my," chlapec ukázal na drievka pomaľované rôznymi farbami. „A títo druhí sú hrdlorezi a zločinci." Chlapec ukázal na vojakov, ktorý mali čierne farby, zdalo by sa, že až spálené.