Stratená civilizácia

Kapitola 19

„Karina." Zoen položil pred Karinu zákusok a čaj. „Musíš niečo aj zjesť, stále si zahĺbená len do kníh."

Karina zdvihla hlavu spoza poličky, kam naspäť ukladala knihu. „Ja viem. Ale je ich tu tak veľa." Karina pohladila chrbty kníh.

„Raj pre knihomoľov." Zoen spomienkovo zablúdil do stredoškolských čias. „Ja som sa sem chodil zašívať s dievčatami." Uškrnul sa.

„Zoen." Karinu pochytila červeň v lícach.

„No čo? Naše knižnice nestrážia knihovníčky ako vaše. A medzi posledné police nikto nechodí." Zoen sa vyžíval v Karininej hanblivosti. „Ak chceš, môžem ti ukázať, ako super tam je."

Karine vypadla kniha z rúk. „Radšej nie." Rýchlo sa po ňu zohla.

„Viem si ťa predstaviť aj tak na štyroch. Ale oveľa radšej by si mi pasovala spredu, ako na mne obkročmo sedíš." Zoen si oblizol pery.

Karina nenachádzala slová. Zastala uprostred pohybu a hypnotizovane hľadela na Zoena. Vyrušil ich príchod cudzinca.

„Nesiem list pre slečnu Karinu."

Karina sa rýchlo pozbierala. „Ďakujem." Prebrala list a ďalej pozornosť cudzincovi nevenovala. Otvorila obálku a musela si sadnúť. List bol od jej mami.

Drahá dcérka.

Vieš ako nedôverujem tým elektronickým správam, preto ti posielam klasický, papierový list. Napísala som ho ako poistku, ak sa nevrátim z misie. A keďže list čítaš, očividne som v misii zlyhala. Veľmi ma mrzí, že s tebou nemôžem byť dlhšie. No môj čas vypršal. Ľúbim ťa zlatko a som na teba nesmierne hrdá, viac ako na čokoľvek v živote.

Vždy som si nadávala, že som sa zaplietla s tvojím otcom. Priniesol mi do života len zmätok a ctižiadostivosť ale dal mi aj niečo dobrého, teba. Bol sebecký a bažil po moci no ja som ho slepo nasledovala. Bola som zaľúbená, to mi nesmieš vyčítať. Ja viem, že som ti o ňom nechcela rozprávať a teraz ti už neprezradím nič, a aj tak je dobre, že ostane zamlčaný.

Odteraz budeš na všetko sama. No ak budeš mať pocit, že ďalej nevládzeš, vyjdi na vysoký vrch a počúvaj vietor. On odfúkne tvoju bolesť, priveje do tvojho života šťastie. Nikdy som o tebe nepochybovala dcérka, verím, že zvládneš všetko, čo ti život postaví do cesty.

Nezabudni, ako veľmi ťa ľúbim, Karina.

Mama

PS. Posielam ti moju retiazku, nezabudni...

„Nie. To nemôže byť pravda." Karina si chytila ústa. „Niee."

Zoen sa pozeral ako sa Karine mení tvár z prekvapenej na zamračenú a nakoniec prekvapenú. „Karina..."

Karina ešte raz prešla očami po liste, až jej vypadol z rúk. „To nie je skutočné."

Zoen sa zohol po list. Schoval Karinu v náručí. „Veľmi ma to mrzí."

Karina nedokázala vnímať Zoenove slová. Myseľ jej fungovala na plné obrátky. „Nenapísala, že je mŕtva. Len, že nevyšla misia. Musím ju ísť hľadať." Vyskočila od Zoena a trielila k dverám. „Zistíme pomocou vašich super počítačov, kde bola naposledy. Vypátrame ju a už jej nikdy nedovolím zdrhnúť do nejakej džungle či hôr na konci sveta. No poďme Zoen, čakáš na pozvánku?!" Karina bola naštartovaná.

Zoen radšej neodporoval. Vedel, že je to iracionálne ale nemohol Karine uprieť nádej, zrútila by sa. Ak už jej nikto z rodiny neostal, čo vedel, že nie, pre Karinu nastane ťažké obdobie.

Cestou niekomu zavolal a Karina zastavila, až keď sa ocitli v počítačovej miestnosti.

Žena chudej postavy ťukala do počítača. „Hľadáme Brianu, Karininu matku." Povedal Zoen. Ani sa neunúval s pozdravom.

Žena prikývla. Na obrazovke sa jej objavila mapa s pár mestami v Rusku. „Tu bola videná naposledy."

„Musíme nájsť jej poslednú stopu." Zoen sa sústredil na monitor.

Karina behala očami z jedného obrázku na druhý.

„Tu." Zoen zastavil video. Žena bojovala asi s tromi chlapmi a nakoniec jej ďalší muž priložil zbraň odzadu chrbta. Boj ustal a Briana sa nehýbala. Obraz nebol kvalitný ale Karina si bola istá, že sleduje svoju mamu. Muž chvíľu len za Brianou stál a potom strelil. Karinina mama zletela k zemi. Rovnako ako v tej chvíli Karina.

Karina sa prebrala na posteli. Najprv dezorientovane hľadela do steny a potom jej to došlo. Ostala sama. Rozplakala sa. Nevedela, čo bude robiť, na koho sa obrátiť, a čo pohreb. Veď ani nevie, kde je mamine telo. Plakala, pokým znova neupadla do spánku.

Nasledujúci deň sa Zoen snažil Karine vo všetkom vyhovieť. No Karina aj tak bola ako bez duše. Bola síce v knižnici a študovala ako obvykle, no Zoen videl, len bezduché telo sediace nad knihou. Hociktorú knihu aj zobrala do ruky, len otvorila a pozerala do prázdna. Poobede sa na Karinu už nemohol pozerať. „Karina, poď so mnou láska."

Karina len zdvihla sklenený pohľad.

„Ja viem ako neskutočnú bolesť cítiš. Prežil som si to tiež a v tejto chvíli ti uľaví len živel. Si s nami spätá viac, ako si myslíš." Zoen Karinu držal v náručí.

Karina zmáčala Zoenovi tričko. Už ani nevedela, kde sa v nej berú slzy. Nemala chuť na živly, kmene či riešiť celú túto mizernú situáciu. Veď ani nevie, prečo jej mama zomrela a kde vlastne bola, čo robila. Celé to bolo na hlavu. Len ochabnuto visela v Zoenovom náručí, keď ju niesol.

„Karina pozri na nebo. Tvoj živel je všade. Vzduch, ktorý dýchaš, vietor, ktorý kolíše stromy aj vánok, ktorý nesie tvoj hlas až k dušiam. Zo vzduchu nie sú len múdry ľudia, ale aj veštice či šamani, dokážete prehovárať k predkom aj mŕtvym. Skús to." Zoen Karinu nabádal.

Karina pozerala na Zoena ako na blázna.

„Pozri, prejdeme len tu na vrch. Je to kúsok. Nič viac nechcem." Zoen sa snažil Karinu donútiť k pohybu, vlastne k hoci čomu.

Karina teda spravila krok dva a nasledovala Zoena na vrch zrúcaniny.

„A teraz zavri oči. Mysli na mamu a zhmotni myšlienky, ktoré jej chceš povedať, vietor jej ich zanesie." Zoen sa úporne modlil, aby jeho znalosti fungovali aj v praxi a Karina našla v sebe dostatok sily.

Karina zacítila na tvári jemný vánok, ako pohladenie. Zavrela teda oči a nechala svoju dušu lietať, nepremýšľala. Len sa nechala unášať tým, čo cítila. Bolesť sa jej predierala cez hrudný kôš tak veľmi, až si myslela, že jej pukne srdce. Vykríkla, jej duša kričala, odovzdávala vetru svoju bolesť.

Príjemné čítanie :)