Stratená civilizácia

Kapitola 29

Karina sa na vŕšku cítila slobodnejšie, aspoň o trochu. Myšlienkami blúdila k mame, Zoenovi a nechtiac aj otcovi. Odkedy sa jej starejší hrabali v hlave, skoro každú noc sa jej snívalo s otcom alebo mamou, keď bola malá. Vracali sa jej dávno zabudnuté spomienky a čoraz častejšie sa upínala k myšlienke, nájsť otca, aj keď bol podľa Zoena zlý. No možno Hikirovia neboli tí zlí, možno mali pravdu oni. Zafúkal vietor a Karinu striaslo, najvyšší časť ísť. Zoen bude zúriť. No tento útek stál za to. Zbalila knihu a obliekla si mikinu. Potom sa vybrala po cestičke späť.

Zoen sa postavil. Nemusel nič vravieť, hneď vedel, kedy si ho Karina všimla. Skoro totiž dostala infarkt.

„Odkedy si tu?" Karina si držala splašené srdce.

„Asi dve hodiny." Zoen zachovával neutrálnu tvár.

Karina prikývla, domyslela si. Zoen jej nechal voľnú ruku no stále ju strážil. Už bolo zbytočné vymýšľať. „Kde parkuješ?"

„Pri cintoríne." Zoen zvolil tempo Karininej chôdze. Zvyšok cesty prebehol v tichosti.

Karina sa bála otvoriť dvere od bytu, triasli sa jej ruky. Darmo sa uisťovala, že sa nemá čoho báť, Zoen jej neublíži. Proste u nej prevládol stiesnený pocit. Zoen jej zobral kľúče a postrčil za dvere, potom zamkol a kľúče si schoval. Karina by sa najradšej vyparila ako para nad hrncom.

„Máš problém!" Zoen to povedal tvrdšie ako zamýšľal. Cítil sa nabitý energiou, ktorá sa pýtala von.

Karina položila ruksak a vyzula sa. Aj keď, v prípade rýchleho úteku, si mohla radšej nechať tenisky.

„Správaš sa ako malé dieťa, ktoré skúša hranice! Neuvedomuješ si riziko? Našli ťa, boli v knižnici a ty si dnes len tak zdúchneš! Čo ťa to popadlo?!" Zoen kričal. Bol vytočený až po okraj. Napätie, ktoré sa v ňom hromadilo už pár dní nevyventiloval a teraz proste vybuchol.

„To sa mám akože už celý život skrývať zavretá v byte pokým mi z toho neprepne?" Aj Karina zvýšila hlas. Jej strach sa pretransformoval do obrany. „A nie si môj šéf, aby si ma ovládal a hovoril mi, čo môžem a čo nie. Žijeme v 21. storočí v slobodnej krajine. Ja nie som odkázaná na váš život v kmeni! Viem sa postarať sama o seba!"

„Hej, pokým nepríde nejaký Hikir a nezabije ťa. Potom ostane po tebe len mŕtvola v tej slobodnej krajine. Stále nechápeš, že im je jedno, kde si alebo aké je storočie? My sa riadime vlastnými pravidlami! Prispôsobili sme sa, zapadli no jadro ostáva rovnaké. My sme stále rovnakí!" Zoen mal pocit, že sa opakuje ako papagáj. „Si horšia ako neposlušné dieťa!"

Karina sa zhlboka nadýchla. „Mne je absolútne jedno, čo robíte! Už viac nechcem zažívať hrôzy od Hikirov či kmeňov. Netúžim sa celý život strachovať o holú existenciu. Mňa sa to netýka! Už som povedala, že končím. Kašlem na vás, na vaše pravidlá aj teba Zoen!" Karina buchla dverami na spálni a rozplakala sa. Všetko to na ňu doľahlo a zosypala sa. Je pravda, že jej netrebalo veľa. Ale vždy tu bola mama, ktorá ju vedela utešiť a pomôcť jej. Pripadala si taká sama a teraz odohnala aj posledného človeka, ktorého mala. Slzy jej neovládateľne tiekli a zmáčali tričko. Prezliekla sa teda do nočnej košele a ako tak sa napokon upokojila. Aj keď spať sa ešte nechystala. Rýchlo vbehla do kúpeľne, starostlivo sa vyhýbajúc Zoenovmu pohľadu. Pustila si v izbe film, no vôbec nevnímala.

Karina sledovala cez pootvorené dvere ako sa Zoen nervózne prechádza po byte a potom sa frustrovane hodil do kresla. Hlavu schoval do dlaní. Prehnala to. Nemala mu vykričať všetky tie hrozné veci. No prebudil v nej ženu a potom jej vynadal, že sa chová ako dieťa. Proste sa urazila, presne ako malé dieťa. Vzdychla si, mala by sa ospravedlniť. Pomaličky otvorila dvere a kľakla si pred Zoena. Neveriacky zdvihol obočie.

„Čo tu robíš?" Zoen zložil ruky na stehná.

„Prepáč." Karina sa nezmohla na viac. „Nechcela som byť protivná. Máš pravdu, občas sa správam ako dieťa." Neodvážila sa pozrieť Zoenovi do očí.

Zoen jej zdvihol bradu. „Niekedy mi tak veľmi pripomínaš moju manželku. No zabúdam, že ona bola len krehká kvetinka. Krásna, dobrá a milujúca a ty si nádherná ale aj bojovná a odvážna. Vzbudila si vo mne city, ktoré tak dlho driemali a ja odrazu neviem, čo si počať." Zoen palcom pohladil Karinine líce.

„Naozaj si myslíš, že som odvážna?" Karina netrpezlivo čakala na odpoveď.

„Si. Slabý človek by sa už dávno vzdal. Prežila si prepadnutie, smrť, vyhrážky a neustále ideš vpred. Neodradila ťa ani moja mrzutosť a to už je čo povedať." Pousmial sa.

„Nie si až taký zlý." Karina mierne nadvihla kútiky úst. „Akonáhle si si ma pustil k telu, spoznala som, že mrzutosť je len maska. Skrývaš pod ňou svoje láskavé ja." Tentoraz ona priložila Zoenovi dlaň na niekoľko dňové strnisko. „Preto pracuješ sám, však? Nechceš aby niekto poznal, aký si zraniteľný."

Zoen zavrel oči. Zračila sa v nich krutá pravda. Od manželkinej smrti si k sebe nikoho nepustil. Uzavrel sa pred celým svetom a hnev, zúfalstvo, zradu, samotu vybíjal na misiách.

Karina sa kúsok nadvihla, aby dočiahla na Zoenove pery. Nesmelý bozk sa zmenil na žiadostivý. Zoen si ju pritiahol bližšie a posadil do kresla. Nedovolil Karine ani jeden nádych. Tak veľmi sa bál, aby si to tentoraz nerozmyslela. Potreboval ju. Prebudila v ňom človeka, ktorý chcel znova prežívať lásku tak, ako predtým. Karina ovinula Zoenovi ruky okolo krku. Tentoraz nehodlala prestať. Z pier jej unikol vzdych, keď jej Zoen zahryzol do krku. Zoen zablúdil rukami po chrbte a pod košeľou, v ktorej Karina spávala, našiel holý chrbát. Rukami prechádzal hrubo hore dolu a pritom stisol Karinin zadok. Akoby bolo jej telo stvorené rovno pre jeho dlane. Rukou mu prešla po nohaviciach, ktoré sa chystali každú chvíľu prasknúť. Odopínala mu opasok a ženské prsty šikovne vytiahli jeho pýchu. Vzala ju do rúk. Zoen zabudol, ako sa používa rozum. Nechal sa úplne ovládať týmto nevinným anjelom, ktorý teraz pripomínal skôr zvodnú čerticu. Zatiaľ jej našiel nohavičky. Rukou vošiel pod a dvomi prstami ju dráždil. Krútila sa mu v náručí, dožadovala sa viac. Chytil ju za zadok a postavil sa. Karina mu omotala nohy okolo drieku, prešli až ku posteli. Zoen sa vôbec nehral. Strhol z nej nohavičky. Karinou prešla vlna slasti, keď do nej Zoen konečne vošiel. Bral si ju silou ale Karine to vôbec nevadilo. Čím bol tvrdší, tým viac vzdychala rozkošou. Prevrátil ju na brucho a pokračoval od zadu. Karina kričala, zatínala ruky do plachty. Zoen ju vôbec nešetril. Jej boky perfektne zapadli k jeho. Rukou pohladil chrbát. Vycítil, kedy dosiahla orgazmus. Spomalil. Pozvoľna z nej vyšiel a obrátil ju k sebe. Karina mala na perách jemný úsmev. „To bolo niečo neskutočné."

„Ešte sme neskončili miláčik." Zoen končekmi prstov zľahka prešiel Karine po holej hrudi, medzi prsiami a putoval po rebrách dole. Ani si neuvedomil, kedy ju vyzliekol. On bol stále oblečený a vzrušený.

„Chcem ťa nahého." Zahryzla si do spodnej pery.

„Ja som vedel, že tomuto sexi telu nevieš odolať." Sebavedomo sa usmial. Rýchlo zo seba stiahol naraz bundu s tričkom a odkopol nohavice. Mučivo pomaly do Kariny znova vošiel.

Karina si užívala pohľad, ktorý sa jej naskytol. Vyrysované telo pohybujúce sa nad ňou a tie oči. Nedokázala sa prestať dívať. V jednej chvíli vzhliadala na svojho milenca zdola a v druhej sedela na ňom. Ani z nej nevyšiel. Karina na okamih zaváhala no potom si Zoena osedlala s ohnivou dravosťou.

„Karina." Zoen sa spravil rovno do nej.

Karina mu klesla na hruď. „To nič."

Obaja sa snažili popadnúť dych.

„Láska?" Zoen sa kúsok pohmýril. Karina nereagovala. „Karina?" Nič. Jemné chrápanie ho uistilo, zaspala. „Sladké sny láska." Opatrne ju pretočil na posteľ a zmizol v kúpeľni. Onedlho sa vrátil a prikryl ju dekou. Mal sto chutí si ľahnúť pri svoju Karinu ale nemohol. Stále tu bol od jej ochrany a nie aby vyspával v jej posteli. Odišiel na gauč v obývačke, tam bolo jeho miesto.

Karinu striaslo od zimy. Spala sama. Navliekla na seba košeľu a odcupitala potichu do obývačky. Pri pohľade na Zoena sa usmiala. Opatrne sa šuchla k nemu. Samozrejme, že sa zobudil.

„Čo sa deje?" Už mal zmysli v strehu.

„Je mi zima." A lepšie sa pritisla k Zoenovi.

Nech sa páči, nová kapitola :)