Stratená civilizácia

Kapitola 56

Karina šla nasledujúce ráno za Judášom. Musela sa uistiť, že si so Zoenom veľmi neublížili. „Judáš, môžem s tebou hovoriť?"

„Samozrejme." Judáš bol akurát na obhliadke strážcov, kontroval stanovištia.

„Z akého dôvodu ste sa včera tak veľmi pobili so Zoenom?" Karina sa prispôsobila Judášovej chôdzi.

Judáš si vzdychol. Uvažoval, či sa Karine priznať. „Popravde na Zoena žiarlim."

Karina zastala. „Prečo?"

„Má teba, rodinu, ktorú ja nikdy nebudem mať." Judáš tiež zastal ale nasmeroval ich do výklenku, kde si sadli zvonku na parapet.

„Ako to? Tak možno si nenašiel ešte svoju vyvolenú, ale určite aj ty raz budeš mať manželku a deti." Karina sa snažila Judáša povzbudiť.

„Nie Karina. Zradcovia majú zakázanú rodinu. Len ten kto pochádza z Hikirovskej krvi môže uzatvoriť manželstvo a mať potomkov." Judáš sa tohto sna už dávno vzdal, ale príchodom Kariny sa mu otvorila stará rana.

Karina sa rozhorčila. „Ale to vôbec nie je pekné."

„Nemienia podporovať zradcov z kmeňov. Aj keď nás akceptujú, v podstate trpíme hendikepom a večnou nálepkou zradcu." Judáš Karine vysvetľoval fakty.

„Takže je vás viac?" Karina bola prekvapená koľko prebehlíkov tu majú.

„Áno. Nie sú to len takí, ktorí prebehli dobrovoľne ako ja. Sú to aj väzni, u ktorích prevládla túžba žiť než smrť. Veď si to videla na obrade. Skoro každý spln takto rozhodujú o väzňoch." Judáš to už bral automaticky. Za pár mesiacov sa osvedčili alebo ich nakoniec aj tak na niečom dostali a zabili v misiách.

Karinu napadla myšlienka. „A keby som sa porozprávala s otcom? Možno tak, ako som pomohla manželským párom, by sa dalo pomôcť aj vám?"

Judáš sa zasmial. „Karina, nemôžeš byť taká naivná. Nedokážeš meniť tradície, ktoré sa dodržiavajú už storočia. Sú pre ich bezpečnosť a silu. Veď čo keby mal zradca rodinu? Vychovali by si hadov vo vlastných radov a protivník by mal výhodu." Judáš krútil hlavou. „Mnohí už skúšali obísť tento zákon. Oženili sa potajme alebo si našli milenky. Buď zabili ich rodiny alebo priamo ich. A takú stratu nemieni len tak hoc kto riskovať."

„Aj tak sa o to pokúsim. Ja nemám čo stratiť." Karina si bola istá, že keď jej vychádza projekt s nešťastnými manželstvami, aj s týmto sa bude dať niečo robiť.

„Nie si normálna!" Raphael kričal na dcéru. „To je absurdné! Narušuješ tradície, ktoré tu vládnu tisíce rokov."

„Hlúpe tradície!" Karina neposlúchla Judáša a predsa sa vybrala za otcom, no mal pravdu. Teraz nebol taký zhovievavý.

„Všetky kultúry majú predsa tradície, ktoré sú dobré aj zlé ale dodržiavajú ich!" Raphael sa naštval. „Karina, skúšaš trpezlivosť Hikirov. Si myslíš, že ti všetko prejde keď som v rade?! My sme len akýsi zástupci Hikirovských vedúcich rodín, veľmi ľahko sa stane, že skončíme."

Karina si frustrovane prešla rukami po vlasoch. „Ale..."

„Žiadne ale Karina!" Raphael podišiel ku whisky. „Bol som neskutočne šťastný, keď si sa mi vrátila. No očividne mám na teba zlý vplyv. Zdedila si moju tvrdohlavosť a bojovnosť. Brianina výchova ti zase vštepila smelého ducha, ktorý sa nebojí postaviť za správnu vec. No vedz, že nie vždy vyhráš Karina. Radšej sa nesnaž... Odpustíš si mnohé sklamania." Raphael do seba na jeden log kopol whisky.