Stratená civilizácia

Kapitola 45

Kráčala ladne s hrdo vztýčenou hlavou, nesmela vzniknúť ani iskierka podozrenia či neistoty.

Sadli si na pripravené miesta a čakali. Keď bola celá rada prítomná, Raphael vstal. „Dovoľte mi menší príhovor. Dnes je výnimočný spln. Uvítame medzi sebou moju stratenú dcéru." Obrátil sa na Karinu. „Žiaden otec nemôže byť pyšnejší na svoje dieťa, ako som teraz ja." Potom naspäť prehovoril k ostatným. „Na Hikirov." Zdvihol pohár.

„Na Hikirov." Odpovedali všetci zborovo.

Dvere sa otvorili a dnu vstúpilo 5 mužov. Medzi nimi aj Zoen. Karina potlačila akúkoľvek reakciu. Rozostavili sa do radu a za nich sa postavili chlapi so zbraňami. Pristúpili k prvému. „Vyberáš si Hikirov alebo kmeň?"

„Kmeň." Odpovedal chlap odhodlaným hlasom.

Prásk. Chlap padol mŕtvy k zemi. Guľka prevŕtala chlapovu lebku ako nič. Karina až nadskočila.

Pristúpili k druhému chlapovi. Tá istá otázka a tá istá odpoveď. Prásk. Nasledovalo telo k zemi. Tretí chlap si vybral Hikirov. Zbraň nevystrelila.

Na rade bol Zoen. „Vyberáš si Hikirov alebo kmeň?" Zoen vyhľadal očami Karinu. Videl na jej tvári šok ale i smútok, avšak niekde zazrel aj odhodlanie. „Vyberám si Karinu." Zoen sa v cele zamýšľal nad bratovými slovami a spájali si ich aj so serokom Hewom. Ich láska je predsa silnejšia ako Hikirovia, kmene či hocikto, kto im skríži cestu.

Karina sa zhlboka nadýchla. Presne tak si ona vybrala jeho, keď musela voliť. Chlap za Zoenom sa ho chystal buchnúť, no Karina sa odvážne postavila. „Žiadam o značku partnerov."

Naokolo zostalo mŕtvolne ticho a Raphael skoro vyskočil z kože.

Karina sa obrátila na otca. „Ocko, vieš že ťa mám rada a Hikirom budem verná. Niet dôvod, zabíjať dobrého bojovníka, ktorý bude robiť pre nás. Ak sa stanem členkou Hikirov, tak so značkou bude musieť aj Zoen." Karina sa úporne snažila otca presvedčiť.

„Karina nie. Nikdy neodprisahám vernosť Hikirov." Zoen to povedal tvrdo bez možnosti vyjednávať či presviedčania.

Karina pomalými krokmi pristúpila ku Zoenovi. Mal prekryté modriny a na pere aj chrasty. Ani si radšej nepredstavovala, čo s ním vo väzení robili. Tak veľmi ho chcela objať a utešiť no musela zachovať silu, len tak presvedčí všetkých, že dokáže zmeniť Zoena. „Pridaj sa k nám Zoen. Sme tvoja rodina, všetci." Obsiahla rukou celú sieň. „Nie je dôvod bojovať proti nám. Bojuj s nami." Zoen chcel namietať, no Karina mu priložila prst na ústa. „Ver mi."

Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Noelovi srdce bilo ako nikdy predtým, ani pri jeho prijímacom rituáli sa toľko nebál ako teraz. Bol sa síce so Zoenom v cele porozprávať, no očividne nepadli jeho slová na úrodnú pôdu. Tak veľmi teraz záležalo na jeho odpovedi. Zoen napokon prikývol a Karine od úľavy srdce vynechalo úder. Teraz bolo len na rade, či príjmu oboch partnerov.

„Karina, dobre si si rozmyslela, čo robíš?" Otec skúšal dcéru odhovoriť.

„Áno ocko. Nechcem si vyberať medzi tebou a Zoenom, a takto vás môžem mať oboch." Karina sa dívala každému v rade do očí. „Tohto muža som spoznala ako robotníka na stavbe, potom ako agenta kmeňov a nakoniec ohnivého bojovníka, ktorý by dal za mňa aj život. Teraz ten život dávam ja. Zaviažem sa celým svojím srdcom i dušou, že Zoen mi bude verný."

Raphael sa postavil. „Kto je za prijatie Zoena?" Osmy z trinástich zdvihli ruky. „Bude po tvojom dcérka. Odteraz až do konca života budete so Zoenom spojení."

Karina sa obrátila na Zoena a dala mu len letmú pusu na pery. „Nesklamme ťa." Potom si sadla späť na svoje miesto.

Posledný opýtaný tiež odpovedal meno spolku. A tak mŕtve telá zmizli, akoby nikdy neexistovali a traja preživší ostali stáť.