Mladá archeologička objaví nálezisko stratenej civilizácie. Postupne však zisťuje, že nie je až taká vymretá. Mladý strážca má zo začiatku úlohu chrániť tajomstvo jeho kmeňa no postupne ochraňuje vyvolenú svojho srdca. Prekonajú Zoen s Karinou všetk...
Dnešnú časť venujem @MonikazabkaHalasova :) Za potešujúci komentár :D Dôkaz, že aj jedno slovo dokáže vyvolať úsmev na tvári :3
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Znak vody, ako som sľúbila :)
Chlap sa zodvihol a v ruke sa mu zablysol nôž.
Karina sa zhlboka nadýchla. „Vráť mi knihu a na celý incident zabudneme."
No chlap akoby Karinine slova nepočul, zahnal sa po Karine nožom no profesor ju odstrčil. Spravil však chybný krok a čepeľ sa mu zapichla do hrude. Vyvalil oči. Ľudia naokolo začali utekať a kričať.
Zoen sledoval Karinu odkedy vystúpila z auta. Stále ju mal na očiach. Myslel, že je nenápadnejší no očividne sa mýlil, keďže si ho Karina všimla. Akoby mala intuiciu ho vždy vycítiť. Blížil sa k nim, keď zbadal nôž a už padal profesor s Karinou k zemi. Rýchlo sa predieral cez dav. Odsotil od seba nejakého predavača a čupol si ku Karine. „Čo sa stalo?"
Karina od šoku len nemo hľadela a plakala.
„Karina." Zoen ňou zatriasol.
Profesor zakašľal a z úst mu vyletela krv. „Ukradli môj zápisník." Horko ťažko zachrčal.
Zoen sa obzeral. Čo teraz. Všetko sa posralo. Zoen si vyzliekol košeľu a pritlačil profesorovi na ranu. „Karina, potrebujem, aby si sem tlačila. Ale opatrne na nôž."
Karina len zízala.
„Karina!" Skríkol Zoen.
Karina sa mykla. Pomaly priložila trasúce dlane, ako jej Zoen ukázal.
Postavil sa a chcel utekať pre džíp no akási žena už telefonovala s doktorom. „Ja ich vezmem do nemocnice."
Zoen zapochyboval.
Žena si vyhrnula rukáv a ukázala svoje tetovanie. Zoen pritakal a utekal za útočníkom.
Karine stále tiekli slzy. Nedokázala ich zastaviť.
„Karina." Profesor zachrapčal.
Karina zaostrila pohľad. „Nič nehovorte. Teraz musíte šetriť silami."
Žena si kľakla k profesorovi. „Môj manžel je doktor. Odveziem vás do nemocnice."
Karina nemohla odtrhnúť pohľad od profesora.
„Vydržte." Žena sa za okamih vrátila s autom. „Vyberiem nôž a potom na ranu zatlačíte ešte viac." Pozrela na zhrozenú Karinu. „Pripravená?"
Karina záporne pokrútila hlavou. No žena už kývla dvom silným chlapom. Vytiahla nôž a rýchlo bezvládneho profesora naložili do auta. V nemocnici sa už zbehlo všetko rýchlo. Karina sedela v čakárni s krvavými rukami a usedavo plakala. Vyzerala ako pomätená.
Zoen sa rozbehol smerom, ktorým bežal sám jeden chlap. Ostatní sa rýchlo presúvali k profesorovi alebo domov, dotyčný sa však dral vpred. Jasný podozrivý. Keby mal viac rozumu, už je v skrýši. Zabočil za roh a Zoen sa prikradol k stene. Útočník ostal sám v slepej uličke a listoval v zápisníku. Bingo. Potichu sa k nemu prikrádal no tieň ho prezradil. Ledva sa uhol letiacej pästi. Svojimi reflexmi uštedril chlapovi úder do rebier. „Vybral si si zlého súpera." Zoen chlapa tlačil viac do uličky. Videl, ako si ho chlap obzerá. „Teraz mi pekne povedz, pre koho robíš a detaily tvojej misie." Chlap si len odfrkol a zahnal sa po Zoenovi. Netrafil. „Tak ešte raz. Tvoja misia. Inak budem naozaj zlý." Zoen bol ostražitý. Nahromadený adrenalín pri Karine sa pýtal von. Chlap položil zápisník na zem a zaujal bojový postoj. „Očividne si si vybral výprask." Zoen nečakal a rovno sa na muža vrhol. Päste narážali do vypracovaných tiel a hláv vojakov. No nakoniec chlap padol k zemi. Zoen odpľul krv. „Mal si poslúchať." Spútal chlapovi ruky za chrbtom a nohy tiež. Zápisník si schoval za tričko na chrbte. Až potom si dovolil trochu povoliť nervy. Stále však ostával v strehu. Trochu chlapa prefackal. „Stávame princezná."
Chlap pomaly rozlepil oko. Druhé začínalo puchnúť.
„Takže, čo chcete so zápisníkom a prečo ste šli po profesorovi?" Zoen chlapa vypočúval.
Ticho.
„No tak. Vieš, nie som veľmi trpezlivý." Zoen vytiahol nôž.
„Vybral si si." Zoen zapchal chlapovi tričkom ústa a vrazil mu nôž do nohy.
Chlapovi vyleteli oči k nebu a kus látky stlmil výkrik.
„Už budeš rozprávať?" Zoen nemal rád mučenie. A ešte ho aj tlačil čas.
Chlap pokýval hlavou. Zoen mu vytiahol z úst látku a obviazal mu ňou ranu. „Počúvam."
Chlap si odkašľal. „V tom zápisníku môžu byť poznatky odhaľujúce naše spoločenstvo. Nemohli sme riskovať."
Zoen sa hral s nožom. „Chápem. A čo profesor?"
Zase ticho.
Zoen znova odtrhol kus látky z chlapovho trička a chystal sa mu ju napchať do úst.
„Priplietol sa proste do cesty." Chlap vyhŕkol.
„Ako to?" Zoen začínal niečo šípiť. „Šli ste po Karine."
Chlapove mlčanie mu túto domnienku potvrdilo. Musel sa s ňou okamžite spojiť. „Posledná otázka. Prečo ju chcete zabiť?"
„Je príliš blízko odhaleniu." Chlap sa rozkašľal.
Zoen prikývol. Zložil chlapovi putá z nôh a postavil ho. Chlap sa zaprel o zdravú nohu.
„Pre česť bojovníka." Zoen zvrtol chlapovi hlavu až pokým nepočul prasknutie. Potom si vzal putá aj z rúk a už mŕtve telo skryl do smetiaka.
Zoen nakráčal do čakárne s pohárom v ruke. Postrčil pohár do Karininho zorného uhla. „Káva."
„Nepijem kávu." Karina ďalej hľadela do prázdna.
Zoen pozrel na jej ruky a potom svoje. Na hánkach mal chrasty. No na rozdiel od neho, Karina mala krvavé ruky od nevinného. Kávu položil na stolík a Karinu zodvihol za plecia. Na toaletách jej umyl ruky a osušil servítkami. Karina akoby ani nevnímala. Naspäť ju usadil na stoličku a tentoraz jej vložil do rúk čaj. Už neprotestovala. Odteraz ju musí strážiť dôkladnejšie.
Karina cítila Zoenu prítomnosť ako balzam na dušu. V tejto chvíli by mu dovolila čokoľvek, len aby neodišiel. Pomaly usrkávala z čaju, až vypila skoro polovicu. Pohár z automatu odložila na stolík a hlavu oprela Zoenovovi o rameno. Ten pocit blízkosti už nezažila riadne dlho. Privrela oči, chcela aspoň na sekundu ujsť z reality, no hneď ju vyrušil doktorov hlas.
„Slečna Karina?"
Vyskočila na nohy a podišla k doktorovi. „Ako je na tom? Žije?"
Doktor prikývol a Karine sa od úľavy skoro podlomili kolená.
„Operáciu zvládol. Aj keď nôž len kúsok minul srdce. Zlomil dve rebrá a poškodil aj pľúca. Pacienta monitorujeme." Doktor Karine povzbudivo stlačil rameno.
„Môžem ísť za ním?" Karina zdvihla červené oči od plaču.
„Spí. Ukážem vám však jeho izbu, keď prídete v návštevných hodinách." Doktor viedol Karinu po chodbe a Zoen dva kroky zaostával. Doktor ukázal na pacienta.
Karina videla všetky tie hadičky na ležiacom tele a bum, zatmelo sa jej pred očami. Doktor ju podoprel a Zoen zdvihol na ruky.
„Zoberiem ju domov."
Doktor prikývol. „Keby niečo, nechajte na recepcii číslo."
„Nechám." Zoen sa otočil.
Doktor ich na recepcii ešte dobehol. „Môžem sa spýtať?"
Zoen čakal.
„Ku ktorému národu patríte?" Doktor mu ukázal znamenie vody.
„To vaša manželka mi pomohla." Zoen si spomenul na ženu z trhoviska.
„Áno." Doktor sa usmial. „Má to najlepšie srdce na zemi."
„Odovzdajte jej moju vďaku." Zoen sklonil hlavu v náznaku úklonu.
