Stratená civilizácia

Kapitola 36

Zoen zavrel oči, nedokázal sa na Karinu ani pozrieť. Aj ona ho zradila. Zradila ich lásku a to je najväčšia zo zrád. Jednak však vedel, čo mu povedal serok Hewa. Musel Karine dôverovať. Otvoril oči a sklonil sa ku Karine, opierali sa čelami. Nemohol nič viac, keďže stále mal zapchaté ústa a spútané ruky.

Karina vystúpila ako posledná. Už vstupná brána jej prišla pompézna no dom bol ohromný. Kaštieľ bol z 18.storočia podľa výzdoby a okrasných prvkov. Vošli dnu a Karina s otvorenými ústami sledovala vnútrajšok. Judáš ich viedol do jednej z množstva izieb.

„Tu počkajte. Ohlásim Raphaelovi tvoj príchod a uvidíme, kedy ťa prijme." Judáš zamkol dvere na kľúč.

Karina sa obzerala po izbe. Nábytok bol stavaný na tú dobu, kedy aj kaštieľ no už to nebol originál. Veľká posteľ uprostred a obrovské skrine pri stene. Okná ukazovali záhradu a jedny dvere viedli do kúpeľne. Tá už bola modernejšia Karina nenachádzala slov nevedela, že sa niečo takéto nachádza na Slovensku.

Zoen nechal Karinu trochu sa pokochať no potom sa ohlásil. „Uhm."

Karina sa zvrtla na Zoena. „Prepáč." Rýchlo Zoenovi rozviazala šatku okolo úst.

„A teraz putá." Zoen sa poobzeral po izbe. „Karina, nemáš sponku, kancelársku spinku alebo nejaký kúsok drôtu?"

Karina vysypala celú kabelku na posteľ. Vytiahla zopár gumičiek a našla aj zo šesť sponiek. „Mám."

Zoen si sadol na posteľ a vystrel ruky. „Do tejto dierky vopchaj sponku a mykaj ňou a pritom zatláčaj do vnútra."

Karina sa snažila ako vedela, no nešlo jej to veľmi dobre.

„Rýchlo Karina. Nemáme veľa času na útek." Zoen Karinu pobádal.

„Ale ja nechcem odtiaľto utekať." Karina sa zarazila.

Zoen ostal ako skamenený. „Ty si to myslela vážne? Chceš sa pridať k Hikirom?!"

„Áno." Karina si stála za svojím.

„To nemôže byť pravda." Zoen ani nevedel ako reagovať. „Myslel som, že je za tým nejaký fígeľ alebo pokus o prepad alebo..." Zoen sledoval Karinu. Tá sa tvárila tak nevinne, akou aj bola.

„Zoen, ja naozaj chcem byť len so svojím otcom." Karina sa vrátila k otváraniu zámky. Nedokázala sa pozerať do Zoenových odsudzujúcich očí. Podarilo sa, a náramok okolo pravej ruky povolil. Z úspechu sa dlho netešila. Zoen si vytrhol ruky a rýchlo putá odomkol úplne.

„Ty si sa zbláznila!" Kričal na Karinu. „Pridať sa k úhlavnému nepriateľovi!"

Karina smutno pozerala na Zoena. „Som aj otcova, aj mne prúdi v žilách Hikirovská krv. Som aj ja nepriateľ?"

Zoen vedel, že prestrelil no bol taký naštvaný, že mu to bolo jedno. „Ani nevieš, čo si spôsobila. Zomrú tucty ľudí za našu záchranu alebo odstránenie, vieme toho príliš!"

„Otec ma ochráni. A ja ochránim teba, ak naďalej budeš so mnou." Karina popravde na toto vôbec nepomyslela. Chcela mať naozaj už len pokoj.

Judáš otvoril dvere. „Raphael vás oboch očakáva."

Karina nervózne nasledovala Judáša. Úpenlivo prosila Boha, aby si nakoniec nemusela vyberať medzi otcom a Zoenom. Karina si pripomenula slová seroka Hewu. „Ty si spojivko, dôkaz, že Hikirovia a kmene vedia žiť spolu. Len im to musíš ukázať."

Raphael sa hral s retiazkou. Ako dávno už svoju dcéru nevidel. Ešte pokým pred ním Briana utekala, vedel ju sledovať no nakoniec sa vzdal. Spravil jeden dobrý skutok pre svoju dcéru a prestal s pátraním. A nakoniec po dlhých rokoch sa dočkal, Karina si ho našla sama. Ten veterný lístok bol znamenie. Už stačilo počkať pár dní. A teraz ho od dcéry delilo pár minút. Ozvalo sa zaklopanie na dvere. „Ďalej."