Stratená civilizácia

Kapitola 47

Medzi Zoenom a Raphaelom vládlo tiché prímerie. Nerobili si zle, ale ani sa nerozprávali či nejako extra stretávali. Len kvôli Karine udržiavali naoko ako taký vzťah. Zoen sa pomaly zotavoval. Karina mu venovala každú jednu voľnú chvíľku, no tréningy nevynechávala. Zoenovi sa to síce nepáčilo, no očividne mala jemnejší tréning ako on a tak nenamietal. Keď sa vyliečil, zoznamoval sa nanovo s okolím, každý si ho obozretnejšie všímal. No nedokázal byť stále zavretý v izbe, musel niečo robiť. Zatiaľ sa teda potĺkal po pozemku, či trávil čas s Ralou a Karinou. Zakázala mu dozerať na jej tréningy, aspoň zatiaľ.

Zoen sa schovával pred slnkom v tieni veľkého dubu. Užíval si slnečný deň, niekto by povedal až sparný, ale jemu teplo nikdy nevadilo. Opodiaľ ho zaujali zvuky cvičenia. Zadíval sa na dvojicu. Žena bola slabšia lež svojou obratnosťou dokázala súpera zmiasť a preľstiť, no chlap bol viditeľne dobre trénovaný. Vtom si uvedomil, že je to Karina, cítil ich puto. Sledoval ako bojovala a ako sa jej čoraz častejšie zle dýcha. Bola očividne unavená. Rozhodol sa jej dopriať prestávku. Vykročil k nim. „Ahoj láska." Rozptýlil ju a Karina nestihla vykriť úder. Spadla na zem.

Namáhavo sa postavila. „Zoen, čo tu robíš?" Utierala si pot z čela.

„Chýbala si mi." Zoen úplne ignoroval Nathana. Neskutočne naňho žiarlil.

„Hovoril som ti predsa, že ťa nič nesmie vychýliť z rovnováhy, žiadne rozptýlenie." Nathan rovnako ignoroval Zoena. Vreli mu žili pri pohľade na toho chlapa.

„Ja viem." Karina sklopila zrak, ako neposlušná žiačka. „Niekedy proste svoju zvedavosť neudržím na uzde." S radosťou sa obrátila na Zoena.

Zoen sa rozhodoval, že Karinu poučí. „Nathan má pravdu Karina. Jediná chyba v skutočnom boji by ťa mohla stáť život. Musíš byť plne sústredená a úplne predvídať súperov krok." Zatiaľ, čo dohováral Karine, krúžil okolo Nathana ako dravec. Obaja si boli skoro rovný, no Zoen mal výhodu svojho živla.

„S radosťou ti ukážem, ako bojuje skutočný chlap." Nathan si zúrivo premeriaval Zoena.

Karina vedela, že musí zasiahnuť. Vycítila Zoenovu dravosť a chuť, vrhnúť sa na Nathana. A Nathan nevyzeral, žeby odmietol možnosť, udrieť si do Zoena. „No tak chlapi." Karina stiahla Zoena za zápästie.

Zoen zacítil Karininu teplú dlaň, až príliš teplú. Okamžite si ju lepšie obzrel. Pot sa jej perlil na celom tele, líca červené a keď jej siahol na čelo alebo ramená, horela. „Karina, je ti dobre?" Ustarostene skúmal ....

„Samozrejme. Prečo by mi nemalo byť?" Karina zdvihla nechápavo obočie.

„Celá horíš." Zoen už ťahal Karinu k jazierku. Ešte stihol zakričať Nathanovi. „S tebou si to vybavím neskôr!"

Karine to pripadalo skôr ako zavrčanie než ľudský hlas. „Zoen, čo sa robí?" Vôbec nechápala Zoenovu prudkú reakciu.

„Musíme ťa schladiť, ihneď." Zoen nečakal na Karinu a ťahal ju do jazierka. Našťastie stromy poskytovali na brehu tieň ale od slnka bola voda príjemne vyhriata.

„Zoen!..." Karina sa prudko nadýchla.

Zoen Karinu oblieval vodou a stále bol v strehu. Hnal ho vnútorný pocit, obrovský strach, ktorý sa vrátil.

Karine schladenie vpadlo vhod, no nešla jej do hlavy Zoenova reakcia. Pritiahla si jeho tvár a donútila, aby sa jej zadíval do očí. „Zoen, čo to má znamenať?"

Zoen videl, že očividne spanikáril zbytočne. „Ja..." Nevedel, no skôr nechcel Karine vysvetliť svoje konanie.

„Cítim tvoje pocity Zoen, ako sa snažíš ukryť strach hlboko vo svojom vnútri. Ale nerozumiem dôvod tvojim obavám." Karina stála po pás vo vode spolu so Zoenom.

Zoen zvesil plecia. „Od jej smrti som si srdce zatvrdil, všetku svoju energiu som venoval boju. No tvojím príchodom do môjho života, si zmenila všetko. Ukázala si mi, ako znovu ľúbiť, no prinavrátila si mi aj spomienky na moju ženu." Zoen sa vybral k brehu, vo vode Karine začali fialovieť pery. Očividne nebola taká teplá, ako sa spočiatku zdalo.

Karina pokorne počúvala, nemala právo Zoena vyrušiť v rozprávaní, nie teraz. Na brehu si sadli na zvalený kmeň.

„Moju ženu mi pridelili starejší. No ja som bol spokojný a zdalo sa, že aj ona. Zahoreli sme láskou a po troch rokoch manželstva očakávali vytúženého syna. Nevedel som, čo jej hrozí. Ak áno, ver, žeby som nikdy nedovolil, aby sme počali dieťa." Naštvane zaťal sánku. „Na začiatku tehotenstva prebiehalo všetko v poriadku no postupne sa pridávali komplikácie. Moja žena, patrila k živlu Erd. Predtým takéto manželstvá boli zriedkavé, no vyskytovali sa. Očividne však prevládli ľudské gény. Približne v šiestom, siedmom mesiaci ju zachvátila horúčka, ktorá spustila predčasný pôrod. Moje dieťa proste zdedilo Agir po mne."

Karina stisla Zoenovi dlaň. Približne vedela, čo nasledovalo, keďže Zoen nemal deti ani manželku.

Zoenov hlas znel naštvane no zúfalstvo sa predieralo na povrch. Zoen to prežíval, akoby sa naspäť ocitol v tej chvíli. „Tak veľmi som kričal na babicu, nech mi zachráni ženu a moja manželka sa vzpriečila, vtedy mi odporovala asi prvý krát. Nikdy sa nebúrila proti mojim rozhodnutiam, ale vtedy proste bojovala za naše dieťa, za cenu vlastného života." Zoen sa smutne usmial. „Mal som ustúpiť, mal som nechať babicu, aby robila svoju prácu. Ale ja som vtedy veľmi nedbal na zdravý rozum. Zmietali mnou pocity mocnejšie, než som si dokázal dovtedy predstaviť. Nemohol som dopustiť, aby som stratil svoju manželku, svoju lásku." Zoen zatínal päste. Karine drvil ruku, neregistroval tento čas, uviazol v spomienke.

Zoen videl okolo svojej milovanej množstvo krvi. Pozerala naňho so slzami a on nedokázal pochopiť, čo sa to vlastne deje, ako sa to mohlo tak rýchlo zomlieť. Babica doňho drgla.

„Obaja neprežijú. Buď dieťa zabije svojím Agirom matku, alebo vaša manželka pôrodom veľmi zoslabne. Musíte sa rozhodnúť pán Betirs." Babica mala naliehavý hlas.

„Zachráňte mi manželku." Zoenovi sa hlas naopak zlomil.

„Niee!" Žena na posteli sa zvíjala v pote a slzách. „To nemôžeš dopustiť. Nikdy ti neodpustím ak zabiješ naše dieťa!"

Zoen sa zúfalo pokúšal niečo vymyslieť, no jeho rozum prestal fungovať v momente, keď mu dala babica na výber. Kľakol si k svojej žene. „Láska, budeme mať ďalšie deti, alebo si adoptujeme trebárs celý sirotinec, ale ty musíš žiť. Musíš!" Úpenlivo sa jej snažil dohovoriť. No v očiach jeho ženy sa odrážala len láska k ich dieťatku, ktoré ju zvnútra zabíjalo.

„Náš syn ponesie odkaz našej lásky. Už teraz je silný po tebe, nesmieš ho nechať zomrieť." Prosba v jej očiach a slzy ho skoro presvedčili, no keď skrivila tvár bolesťou, rozhodol sa neustúpiť.

„Zachráňte mi manželku." Vyriekol tvrdo. „Dieťa je v božích rukách." Zoen sa snažil svoju energiu vliať do milovanej manželky, no tá ho vyrieknutím týchto slov od seba odohnala. Zoen pozoroval ako ju skvára bolesť a babica sa darmo snažila robiť všetko možné aj nemožné, aby aspoň jedna živá bytosť prežila. Neprežila. O pár hodín Zoen hojdal v náručí ženu, ktorá nedýchala a dieťa, ktoré nezaplakalo. Bolo príliš skoro, aby dieťa prežilo. Pohreb prebehol v najväčšej úcte. Zoen pochoval svoju manželku so synom do hrobu jeho rodičov. Po pár dňoch na Zoena doľahli posledné dni, uvedomil si akú chybu spravil a zrútil sa. Výbuchom svojich emócií a energie podpálil dom, zhorel do tla.

 Trocha poodhalenia minulosti...