Stratená civilizácia

Kapitola 43

„Dobré ráno ocko." Karina pobozkala otca na líce.

„Dobré aj tebe." Raphael zdvihol zrak od papierov. „Dobre si sa vyspala?"

„Výborne." Karina si natierala chleba maslom.

„Počul som, že si mala včera ešte pozdnú návštevu." Raphael si odpil z kávy.

„Áno. Judáš sa zastavil." Karina pridala na chleba šunku a syr. „Dobrý chlap."

„Čo chcel?" Karinin otec veľmi dobre vedel, lebo mu jeho chlap všetko zreferoval ale chcel vedieť, čo mu povie.

„Aby som sa neflákala. A má pravdu. Otec chcela by som byť užitočná. Aby si bol na mňa hrdý." Karina sa na zdôraznenie pozrela na otca. „Mienim byť ako ty."

Raphael odložil papiere. „Dcérka, ja som predsa hrdý už teraz. Vrátila sa mi moja stratená dcéra, čo viac si môže otec priať."

Karina sa ľútostivo pozrela na otca. „Mrzí ma, že mi mama o tebe nepovedala. O toľko sme prišli."

Raphael sa postavil. „Už sme spolu. Všetky tie roky si vynahradíme."

Karina sa zasmiala. „Zoberieš ma na kolotoče a kúpiš mi zmrzlinu?"

„Nevedel som, že máš rada kolotoče." Raphael si dolial mlieko do kávy.

„To bol žart." Karina si odhryzla z chleba. „Radšej mám múzeá či divadlá."

„Tak to sa ti bude páčiť budúci týždeň." Raphael sa pousmial.

„Čo je budúci týždeň?" V Karine sa prebudila zvedavosť.

„Je spln. A pri každom splne sa zbavujeme väzňov." Raphael odpil si z kávy.

Karine zabehlo. „Zabíjate všetkých?"

Raphael odložil hrnček. „Nie sme barbari Karina. Dáme im predsa na výber. Môžu pre nás pracovať alebo zomrieť."

Karinu prešla chuť do jedla. Zoen o týždeň zomrie. To nedopustí! „A ak si vyberú prácu pre nás?" Náročky použila nás, aby ukázala otcovi, že je jednou z nich, že jej stále môže dôverovať.

„Po popravách bude obrad. Odprisahajú vernosť a vypáli sa im značka. Aby každý vedel, čo sú zač." Raphael to vysvetľoval ako bežnú vec.

„A čo sú?" Karina sa bála odpovedi.

„Stratené deti, ktoré konečne našli pravú cestu." Raphael sa zadíval na dcéru. „Neboj sa. Ty sa vyhneš značke, lebo si moja krv. Len zložíš prísahu."

„Ja som tiež zradca?" Karine sa zatočila hlava.

„Samozrejme, že nie dcérka. Len si o nás nevedela a dostali ťa skôr z kmeňov. Zato ťa predsa nemôžeme viniť." Otec potľapkal dcéru po dlani.

„Pane, už Vás čakajú na porade." Dnu vstúpil sluha.

„Idem." Raphael sa postavil. „Uvidíme sa neskôr."

Karina osamela. Už nebola hladná, aj keď skoro nič nezjedla. Rozhodla sa na menší tajný prieskum. Už sídlo poznala, no o jeho zákutiach nevedela. Možno natrafí aj na Zoena. Chcela ho vidieť. Pristavila sa pri strážcovi. „Môžeme sa tu poprechádzať?" Nehodlala hneď prekročiť nejaké hranice. Doteraz síce na žiadne nenarazila ale teraz bola v inej situácii, Zoenovi šlo o život a problémy nepotrebovala.

„Samozrejme slečna Karina." Strážca prikývol. „Môžeme robiť, čo si len poviete."

„Volajte ma len Karina. Zabudneme na slečnu, čo vy na to?" Karina mu podávala ruku.

„Nathan." Chlap opätoval Karinin stisk.

„Tak Nathan, ukážeš mi pivnice? Tam som tuším ešte nebola." Karina hrala zvedavú.

„Načo chceš vidieť pivnice?" Nathan pochybovačne zdvihol obočie.

„Takýto kaštieľ musí mať určite zaujímavé katakomby či vínne pivnice." Karina sa úporne snažila hrať a nedať najavo ako veľmi túži hlavne oslobodiť Zoena.

Nathan si nebol istý. „Podzemné priestory sú už dávno zrekonštruované na laboratóriá, cvičebne, obývacie miestnosti pre agentov a strážcov, žaláre, sklady...

„Takže tam asi nesmiem, čo?" Karina hodila na Nathana prosebný výraz.

„Rada by s tým asi nesúhlasila." Nathan viedol Karinu po sídle.

„Veď to nikomu neprezradím." Karina dobiedzala.

„Karina, každý váš krok je monitorovaný. Celé sídlo majú pod dozorom kamery." Nathan sprevádzal Karinu po sídle, ako na obyčajnej prechádzke.

„To som nevedela." Karina úmorne premýšľala.

„V miestnosti na druhom poschodí sú monitory a ľudia, ktorý neustále monitorujú situáciu. Kamerový systém navrhol sám váš otec. Tvoj otec." Nathan sa opravil.

„Takže sme tu v úplnom bezpečí." Skonštatovala Karina.

„Nemusíš sa báť. Je tu dosť stráží, bojovníkov a zabezpečení, aby sa ti nič nestalo. Ľudia z kmeňov sa sem nedostanú."

„To mi odľahlo. Neviem, čo by so mnou teraz spravili." Karinou až prešli zimomriavky.

„Ja ťa ochránim." Nathan si priložil päsť k hrudi.

Romantické gesto, pomyslela si Karina. „Ďakujem." Obdarila Nathana úsmevom. „A keby si ma naučil trochu bojovať? Vieš, aby som sa vedela brániť aj sama." Karina si spomenula, ako pri weckach stretla bývalého.

„Máš predsa mňa. Nenechám ťa samú." Nathan nevedel, čoby na to povedal Raphael.

„Čo ak ochorieš, alebo pôjdeš na misiu či budeš musieť chrániť niekoho dôležitejšieho?" Karina predkladala rôzne scenáre, snažila sa Nathana zmiasť. „A predsa som otcovi povedala, že chcem byť užitočná. A to sa nestane ak sa budem len prechádzať po dome alebo zavretá v knižnici. Naozaj mienim robiť pre Hikirov."

Nathan uvažoval. „Ak by si naozaj chcela, mohli by sme trénovať vonku na žinienkach. Aspoň, čo sa týka nejakých základov."

„Ooo, ďakujem." Karina zaplesala. Konečne presvedčila nejakého chlapa, aby jej dal šancu. „Kedy začíname?"

Nathan sa zasekol. Nemyslel si, že to zoberie tak vážne. Chcel len natiahnuť čas. „Musím zohnať žinienky, pripraviť miesto a informovať tvojho otca."

„Dobre. Zavolám otcovi a ty zatiaľ vybav ostatné." Karina už vyťahovala mobil.

„Takže," Nathan sa postavil oproti Karine, očividne mal Raphael dobrú náladu, keď schválil toto šialenstvo. „Dôležitý je postoj a rovnováha." Ukázal Karine ako sa má postaviť.

„A teraz si dáme pár pohybov."

Karina sa snažila robiť všetko tak, ako jej Nathan ukazoval no veľmi jej to nešlo. Myseľ mala síce bystrú, ale telo zaostávalo. Bola slabá. Očividne musí pridať, nemôže sa stále na niekoho spoliehať.

Noel kráčal po chodbe zazrel z okna Karinu. Cvičila. Vydýchol si. Výborne, zobrala si jeho rady k srdcu. Zachráni Zoena, a keby nie, mal pripravený náhradný plán. Aj keď robil pre Hikirov, nedopustí aby zabili jeho mladšieho brata. Síce mali rozdielne matky, so Zoenom však boli od mala spojený bratským putom.

Poobede prišla za Karinou žena, doučovala ju zo psychológie. Po nej mala znova cvičenie s Nathanom a na večer sa učila chémiu a fyziku. V teréne sa musela vedieť postarať o seba, a nato slúžilo aj improvizovanie a prípadne jedy či rôzne látky na povzbudenie mysli. Zbožňovala učenie a šlo jej lepšie ako fyzický tréning. No Nathan bol dobrý učiteľ, nie lenže trénoval s Karinou boj, ale chodili spolu aj behať a cvičiť. Karina sa učila o rôznych tipoch objaviť, obalamutiť a zneškodniť nepriateľa. V ničom nezaháľala. Až bola sama prekvapená, ako dobre jej to šlo. Ani sa nenazdala a ubehol celý týždeň.

Blíži sa menší zvrat :D Aj keď Karinu u Hikirov čaká vzrušujúcejší život ako v kmeňoch :D