Stratená civilizácia

Kapitola 31

Karinu zobudil šramot. Pootvorila oči a videla ich záchrancu, Lucasa.

„Dobré ráno Karina. Aj keď je skôr popoludnie." Lucas na stôl pokladal hrniec s polievkou a taniere.

Karina pozerala okolo seba, všetko sa zadalo normálne a tak v poriadku, až sa bála, že stále sníva. „Kde sme?"

„Si v tábore Dizirkov. My patríme k posledným skutočným a jediným pravým kmeňov živlov. Nevie o nás ani organizácia ani Hikirovia. Príroda je všade, na nebi i na zemi, vo vode i vzduchu, v ohni i mraze, v mladosti i starobe, v živote i smrti. Sme ako zostávajúca podstata samotnej prírody. My si vážime náš dar živlov. Nestaráme sa o druhých, pokým nás neohrozujú." Vysvetlil Lucas s veľkou hrdosťou v hlase.

„Ďalší?" Karina sa vyľakane pritlačila k Zoenovi. Tichučko pochrapkával.

„Nás sa nemusíš báť Karina. Nikdy by sme ti neublížili ako Hikirovia alebo kmene. U nás sa násilie využíva len proti našim nepriateľom. A ty si predsa naša rodina." Lucas Karine odsunul stoličku za stolom. „Poď sa najesť, určite si hladná."

„Ale ja vás nepoznám." Karina však pomaly vstávala. „Ako môžem byť vaša rodina?"

Lucas si vzdychol. „Veľa krát som hovoril Briane, aby ti o nás povedala a doniesla ťa sem. No ona tvrdohlavo odmietala zapojiť ťa do sveta živlov. A teraz je preč." Lucas zvesil plecia.

Karina by odprisahala, že sa v Lucasových očiach zaleskli slzy. Mlčky čakala na odpoveď.

„Podľa našich zákonov Karina, som tvoj nevlastný otec." Lucas zdvihol pohľad.

Karina sa zachytila stola. Skoro totiž spadla zo stoličky. „Akože.... Nechápem."

„Oficiálne sa Briana s tvojím otcom nikdy nerozviedla. No podľa prírody, rozviazala puto. A tak sme sa neskôr vzali." Lucas vzal do dlaní svoju retiazku, presne s takým istým príveskom, aký mala Karina.

„Ako ste sa s mojou mamou spoznali?" Karina si vlastne uvedomila, že o svojej mame veľa nevie.

Lucas si nalial čaj a nabral Karine polievku. „Jedz a ja ti budem rozprávať." Posunul Karine aj lyžicu. „Briana, rovnako ako jej mama a jej mama bola agentkou kmeňov. Tvoja rodina slúži kmeňu už dlhé stáročia. Ja som vyrastal tu, medzi Dizirkami. Do kmeňu som bol vyslaný ako tajný agent, špión. A tam som vlastne spoznal aj Brianu. Bol som k nej pridelený ako nováčik. Nemôžeš sa mi čudovať, no hneď som sa zaľúbil. Tvoja mama si však zo mňa spravila najlepšieho kamoša." Lucas sa zasmial. „Proste som bol vo friendzone, ako tomu hovoríte vy mladí." Lucas zaťal svaly. „Potom sa stalo niečo, čo nik nečakal. Na jednej z misii, sa zranila. Tvoj otec jej zachránil život. Vtedy sme vôbec netušili, kto je. Bol proste tulák medzi svetmi, aspoň tak sa prezentoval a zhodou náhodou bažil po tom istom amulete, po ktorom šla aj tvoja mama. Jednoducho ho Briana vzala pod svoje krídla do kmeňu a zaľúbila sa. Tvojho otca neskutočne milovala. Ja som ostal na druhej koľaji. No ako si rástla, tvoj otec stále viac a viac bažil po moci. Brianu začal čoraz častejšie urážať, nebránil sa ani bitke. Jedného dňa sa ukázal s tetovaním Hikirov. To bola pre tvoju mamu posledná kvapka, utiekla s tebou. Najprv som ju schovával kade tade no keď nás raz skoro odhalili, doviedol som vás sem. Bola si veľmi maličká, aby si si toto miesto pamätala, no pozri," Lucas vytiahol z poličky fotoalbum. „Tu si ty s ešte pár deťmi. Alebo si naháňala motýle. Už od malička si mala rada vánok na lúke." Podal album Karine.

Karina odložila prázdny tanier a utrela si ruky. Potom opatrne listovala v albume. Na začiatku boli fotky mladého Lucasa, no ako sa album zapĺňal, pribúdali fotky s jej mamou a našla aj pár svojich. Veľa bolo aj krajiniek. Karina si ich spájala s obrazmi, ktoré im viseli v byte na stene. „Na týchto miestach ste boli spolu, však?"