Stratená civilizácia

Kapitola 13

Uvažoval, či by bol schopný zradiť kmeň pre jednu ženu. Bál sa odpovedi. Už teraz začínalo byť pravdepodobné, že áno.

Karina sa strhla zo sna. Ešte bola hlboká noc. Pozrela na mobil, pár minút po štvrtej. Postavila sa napiť vody. Vzala minerálku a zapozerala sa na znak na pergamene, ktorý osvecoval lúč mesiaca. Zapálila lampičku a sadla si k stolu. Preklad už skoro mala, zostávalo pár odstavcov. Ale nevedela rozlúštiť symbol na začiatku pergamenu. Niečo jej pripomínal. Nech lovila v pamäti ako chcela, nič si nevybavila.

Pracovala teda na texte.

„Dobré ráno." Zoen sa posadil.

Karina bola taká sústredená, až sa strhla. „Dobré."

„Od koľkej si hore?" Zoen nazrel Karine ponad plece.

„Približne od štvrtej." Karina sa naďalej sústredila na text.

„Je sedem ráno." Zoen zarazene pozrel na hodiny.

Karina bola na konci príbehu. S Recou sa tak vžila, až si jej život vedela predstaviť.

Dlho som nepísala. Všetko ľutujem. Bojovník spolu s ostatnými je mŕtvy. Chlapov pobili aj keď umrelo veľa ľudí. Boli v strašnej presile. Zajali nás a odviedli do tábora, kde využívajú naše schopnosti. Každá sme rozdelená podľa živlov. Nedovolia nám s ostatnými komunikovať. Chlapi s nami ani nie sú. Nechcú nám povedať, prečo sme tu.

Včera jedno dievča akurát z môjho kmeňa spáchala samovraždu. Donútila zem, aby jej rýchlo vyrástla bylina, ktorá ju zabila. Odvtedy každú z národa presunuli, aby sme nevedeli používať náš živel. Teraz bývam v dome, ktorý je postavený na vode. Vzdušných ľudí vraj schovali pod zem rovnako ako ohnivých ľudí. No čo sa niesli klebety, tak z ohnivého národa majú len veľmi málo žien. Nečudo, však sú to najväčší bojovníci.

Píšem tajne. Veľmi prísne nás sledujú a mám podozrenie, že sa na nás niečo chystá. Čoraz viac chlapov si ma chodí obzerať.

Plakala som. Dlho som ronila slzy aj po tom, čo odo mňa odišiel ten chlap. Donútil ma k niečomu, čo som mala odovzdať manželovi z lásky. Nechcem tu byť, radšej umriem.

Nočné peklo sa nekončí. Už jednu celú lunu za mnou prichádza v noci ten istý chlap.

Bez zeme som už štvrtú lunu. V noci je to znesiteľnejšie ak sa nebránim. Chodí druhý muž. Ten je milší. Má hnedé oči ako môj bojovník a volá sa Urus. Pomaly ma učí ich reč.

Asi budem chorá. Býva mi zle a stále sa cítim unavená.

Zase som zaspala nad šitím šiat. Nosia nám ich, aby sme niečo robili. Nemám rada šitie, radšej by som obrábala zem ako doma.

„Karina." Zoen sa snažil upútať Karininu pozornosť. „Karina!"

Karina sa strhla. „No čo?"

„Povedal som, že po raňajkách vyrážame. Študovať môžeš aj v aute." Zoen zopakoval svoje slová ako neposlušnému dieťaťu.

„Ale teraz je to napínavé." Karine sa zroloval pergamen a ako ho zachytila, prekryla časť znaku. Odrazu jej svitlo. „Vyzleč sa."

Zoen ostal skamenený. Nevedel, či je to vtip alebo Karina niečo zamýšľa. „Prečo?"

„Chcem vidieť tvoje tetovanie." Karina pristúpila s pergamenom ku Zoenovi.

„Načo?" Zoen vedel, že na to prišla.

Karina nečakala, nadvihla Zoenovi kúsok trička a na boku sa ukázalo tetovanie. Pripomínalo plameň. No úplne sa nezhodovalo. „Zaujímavé." Karina si opäť sadla za stôl.

Zoen radšej zdúchol do kúpeľne. Prezliekol sa a zobral Karine zápisník. „Najprv raňajky, potom práca."

Karina poslúchla. Nič iné jej neostávalo.

V aute hralo len rádio, pasažieri boli ticho. Na obed mali prestávku, ale inak sa nezastavovali.

Karina konečne dolúštila text. „Mám to." Zvískla nadšene.

Zoen až podskočil, nečakal takúto hlasnú reakciu. „Prečítaš mi to?"

„Chceš počúvať od začiatku, či stačí koniec?" Karina dobre vedela, že Zoen predchádzajúce preklady čítal.

„Stačí posledné dni." Zoen sa lepšie usadil do sedačky.

Rastie mi brucho a nie som jediná. Konečne nás pustili von k zemi, ale prísne nás strážia. Podaktoré ženy sa už riadne kotúľajú. Sú tehotné ako ja.

Dnešok bol zvláštny. Dieťatko sa vo mne veľmi hýbalo, bolo nepokojné. Prišla za mnou žena a rozprávala našou rečou. Bola z národa Hewa ale zároveň žila s ľuďmi. Spôsobila vo mne zmätenosť. Dala mi na výber. Buď si vezmem za manžela Urusa alebo keď porodím, zoberú mi moje dieťa a za jednu lunu, za mnou opäť začnú chodiť muži. Po jej odchode som sa rozplakala ako malé dieťa. Chýba mi mama, otec, sestry. Tožvie, ako sa majú.

Usur ma dnes prišiel navštíviť. Rozprávali sme sa. Cítim sa osamelá.

Mám syna a som vydatá žena. Usur je ku mne stále dobrý. Pre svoje dieťa som sa vzdala možnosti úteku a slobody. Tie veľké oči, drobné ústočká a noštek, ktorý skrúti vždy, keď chce plakať, by som nevymenila za nič.

Syn má rok a ja som znovu tehotná. Prijala som nový život a tak nesmiem smútiť za starým. Preto je toto môj posledný zápis.

Reca, 18 liet, z kmeňa ľudí

„Z toho vyplýva, že zápisky písala Reca v priebehu troch rokov." Skonštatoval Zoen.

„Áno. Aj keď nevieme všetko. Očividne sa báli prezradenia alebo tých ohnivých bojovníkov či odhalenia, keďže ich tak poctivo strážili." Karine však stále vŕtal v hlave ten znak.

„Veď sa aj mali čoho. Unášali dievčatá... A to žiadna rodina predsa nenechá len tak." Usúdil Zoen.

„Ale prečo? Aký na to mali únoscovia dôvod?" Karine to nešlo do hlavy.

„To musíš zistiť Karina." Zoen bol oboznámený s ich históriou, niečo ale zahaľovali čierne diery, ktoré vedela Karina svojou prácou odhaliť.

„Stále však nechápem tomu znaku. Čo symbolizuje?" Karina po ňom prechádzala rukou.

Tak, blíži sa odhalenie :D Ďakujem za čítanie :3 (Znak je hore, ak by ste si chceli osviežiť pamäť ;)