Stratená civilizácia

Kapitola 68

Zoena opantala Karinina bolesť. Prežíval ju s ňou. Zdvihol ju a privinul v náručí. Všetky utešujúce slová by boli zbytočné. Vzal ju na ruky a vybiehali oknom von. Raphaelove telo bolo tam, kde malo byť. Vo svojej svätyni, odkiaľ vyšlo toľko rozkazov a rozsudkov smrti, strategických plánov i misií.

„A čo ostatní?" Zoen myslel na chlapov, ktorí ostali v garáži.

„Majú svoje inštrukcie." Noel odpovedal stručne. Zoenovi nikto nepovedal, čo sa chystá v budúcnosti, aká je Karina dôležitá figúrka na šachovnicu, ktorú rozohrala dňom, keď vstúpila do tohto sídla, samotná kráľovná ktorá dá mat Hikirom.

„Nalož ju do auta. Šoférujem." Noel hodil tašku so zbraňami a cennosťami z Raphaelovej pracovne do kufra a otvoril bočné dvere Zoenovi. Auto so škrípaním pneumatík vyrazilo a Karina za sebou videla horiaci dom a bojujúcich chlapov, ten obraz sa jej navždy vryje do pamäti.

Karina nevnímala cestu, jediné čo jej telo cítilo, boli Zoenove silné ruky omotané okolo nej. Cesty striedali polia, polia vystriedali lesy. Ani raz sa nezastavili.

„Myslíš, že bude môcť ísť liečiteľovi na obrad smútku, keď je teraz tehotná?" Zoen hladkal Karinu po vlasoch. Zdalo sa, akoby sa utiahla do vlastného sveta.

„To neviem. Ale podľa mňa ho nebude potrebovať. Mama jej pomôže." Čím boli bližšie k adrese, kde sa dohodol s Lucasom, tým bol nervóznejší. On šiel prvý, ktorí z jeho chlapov prežili a rozhodnú sa utiecť, bude čakať on. Neohrozí ich životy, keby ich kmene neprijali.

Zastal uprostred malej osady.

„Sme tu." Zoen otvoril dvere na aute a vytiahol Karinu. Hneď sa k nim rozbehlo niekoľko Dizirkov.

Noel len opatrne vystúpil a pridržiaval sa brata.

„Kde je Briana?" Zoen sa hneď pýtal prvého Dizirka.

„Čaká v Lucasovom dome. Už je celá bez seba." Žena im ukázala na chalúpku, Zoen si však pamätal. „A čo ostatní?"

„Mali by prísť po nás." Zoen si len myslel, že prídu čochvíľa. Absolútne netušil, čo zanechali za sebou.

Briana vybehla z domu a utekala k svojej dcére.

Karina sa neisto postavila na vlastné nohy aby mohla objať mamu. Obe padli na zem.

„Ach dcérka." Briana Karinu nedokázala pustiť.

„Mama." Karina naopak visela mame v náručí ako bábika.

Zoen preciťoval s Karinou obrovskú zmes pocitov. Od lásky, radosti, smútku až neskutočnú úľavu. „Poďme dnu." Vonku začínalo svitať. Boj prebiehal skoro celú noc a cesta im vzala aj posledné sily.

„Samozrejme. Je pre vás pripravená posteľ aj teplé jedlo." Briana dcéru podopierala.

Noel prestúpil z nohy na nohu, nevedel, či sa to týka aj jeho.

„Aj ty si ubytovaný u nás Noel." Briana vedela, aké je to pre bojovníka byť niekde, kde sa nemusí neustále obzerať za chrbát.

Zoen potľapkal Noela po chrbte. „Tu ti už nič nehrozí."

„Aj tak si nebudem istý, pokým ma rada nezoberie späť. Predsa len, kmene sú tiež nie práve zhovievavé ku zradcom." Noel nasledoval Zoena, no stále si bol neistý svojim osudom.

„Tu nie si u kmeňov." Zoen musel Noelovi napraviť mienku. „Si u Dizirkov. Tajnom spoločenstve o ktorom nevedia ani kmene, ani Hikirovia."

Noel prekvapením až zastal. „Ako je to možné?"

„Rozprávať sa môžete aj potom. Najprv sa dajte do poriadku." Briana otvárala dvere na Lucasovom dome.

Zoen prikývol. „Oboznámia ťa, vysvetlia. Neboj, aj ja som tu bol nováčik, keď mi ukradli Karinu spred nosa."

„Neverím." Z Noela trochu opadla nervozita.

Briana Karinu osprchovala, sama toho nebola schopná. Potom sa Noel so Zoenom tiež vystriedali v sprche a najedli sa. Zoen si ľahol ku Karine, lebo odmietla spať sama. A Noel sa uložil do malej hosťovskej izby, no nedokázal zaspať rovnako ako Zoen.

Pred obedom dorazili postupne všetci bojovníci. Briana sa na prahu zvítala s Lucasom. „Taká som šťastná, že sa ti nič nestalo."

„Predsa som ti sľúbil, že sa vrátim." Lucas objímal Brianu a vôbec mu nevadilo, že je celý špinavý a od krvi. Mali za sebou riadny záťah. Najväčší aký Dizirkovia podnikli za posledné storočie no prvý z mnohých, ktoré kvôli Karine vykonajú.

„Veľa bojovníkov zomrelo?" Opýtala sa Briana so starosťou. Cítila sa týmto ľuďom neskutočne zaviazaná.

„Vďaka starostlivému plánu a pomoci z vnútra našich nepadlo mnoho. Väčšinou len zranenia, ktoré liečiteľka rýchlo napraví." Lucas si vyzul topánky a vyzliekal brnenie.

„Si aj ty zranený?" Briana svojho druha kontrolovala.

„Nie. Maximálne sa nájdu nejaké škrabance alebo modriny." Lucas len v spodnej tunike objal Brianu. „Dnešný deň sa zapíše do dejín, ako mnohé nasledujúce bitky. No tvoja dcéra nakoniec vyhrá vojnu a to bude odmena pre všetkých."

„Naozaj si myslíš, že moja dcéra dokáže toto všetko? Je síce bystré dievča, no násilie nemá v povahe." Briana vošla s Lucasom do kúpeľne.

„Dobre vieš, že na vojnu je niekedy potrebný viac rozum ako sila. A nepodceňuj ju. Posledné skoro štyri roky, ktoré si s ňou nebola ju zocelili. Kmene aj Hikirovia jej ukázali svet, ktorý si ty pred ňou tak dlho skrývala." Lucas sa pomaly vyzliekal.

„Máš pravdu. Raphael jej dal dokonca aj výcvik a vidno, že sa poddala na nás dvoch." Briana sa tiež vyzliekla a vošla do sprchy s Lucasom.

„A spojenie so Zoenom im dáva silnú energiu. Som zvedavý, aké bude ich dieťa." Lucas pustil vodu a nechal sa umývať Brianou. „Dlho sme boli od seba, už mi chýbali tvoje dotyky." Lucas schoval Brianine dlane vo svojich.

Briana sa zasmiala. „Veď ma tu máš už pár mesiacov."

„Ale mesiace predtým boli strašné. Už ťa nebudem púšťať na misie." Lucas Briane prešiel po ramene.

„Nie. Jediná misia, ktorá ma bude zamestnávať nateraz spí v izbe a nosí pod srdcom moje vnúčatko." Briana sa už nechystala odísť od Kariny.

Predposledná kapitola ;)