Stratená civilizácia

Kapitola 40

„Je to levica." Raphael držal v ruke kuracie stehno. Teraz ho hodil levíčaťu, ktoré sa s ním najprv hralo a potom sa doňho pustilo. „Presne taká istá ako Karina. Bojovníčka." Raphael sa kajúcne pozrel na dcéru. „Prepáč mi ten dnešok. Viem, že som prestrelil no sľubujem ti, že sa polepším."

Karina po malom zaváhaní prikývla. „Obaja budeme pracovať na našom vzťahu."

„Som rád." Raphael sa zoširoka usmieval. „A aby som nezabudol, najal som aj ošetrovateľa, ktorý ti s levicou pomôže. Bude ju cvičiť, kŕmiť a tak. Vzadu v záhrade jej postavíme voliéru a ohradu."

„Ha." Zoen si obzeral malú levicu. „A ja že šteniatko je prehnaný darček."

„Ooo," Karina sa rozplývala. „Najprv vychováme Qral a potom môžeme aj psíka."

„Qral?" Raphael sa otočil k levíčaťu.

„Kráľovná v našom jazyku. Aj keď sa to dosť ťažko vyslovuje a tak bude len Rala." Karina pozorovala chlapov, ako sa hrali s Ralou. V duchu sa usmiala, možno budú raz skutočná rodina.

Raphael sa pobral. „Asi za hodinu za tebou pošlem toho ošetrovateľa."

Zoen prikývol. Karina už mala plnú hlavou Raly.

„Otec." Karina hľadala otca. V knižnici prelistovala zopár kníh, no určite nebude na škodu, spýtať sa rovno kompetentných.

Zoen Karinu nasledoval ako tieň. Jeho zas sledovali Hikirovia, nenechali ho ani na chvíľu samého.

Raphael sa akurát lúčil s obchodným partnerom, keď začul volať Karinu. Aj keby sa jej chcel nonstop venovať, nesmel svoju prácu zanedbávať. „Áno Karina?"

„Chcela som sa ťa spýtať na Hikirov." Karina s knihou v ruke zastala pri otcovi.

„A čo by si rada vedela?" Raphael na Karine videl bádateľskú zvedavosť.

„Ako to celé vlastne začalo. Prečo ste sa oddelili od kmeňov." Karina otvorila knihu, ktorú držala. „Vaša história je zaujímavá ale neodhaľuje zrod vašej podstaty."

„A čo myslíš, že je našou podstatou?" Raphael dal Karine otázku na zamyslenie.

„Vraždiť a kradnúť!" Precedil pomedzi zuby Zoen.

Raphael zaťal päsť a Zoenovi strážci sa len len že udržali na uzde.

Karina sa rýchlo postavila medzi otca a Zoena. „A čo keby si nás oboznámil s vaším poslaním?"

Raphael uvoľnil zaťaté ruky. „Poďme teda do mojej pracovne." Raphael kývol, aby Karina vošla, Zoena stopol medzi dvermi. „Správaj sa slušne. To, že žiješ je Karinina zásluha. No ver, že akonáhle niečo vyvedieš, nezachráni ťa ani samotný Boh a ja osobne ti strelím guľku do hlavy." Raphael rozprával potichu ale z každého slova sršala nenávisť.

„Len do toho. Aspoň ukážete Karine vašu pravú tvár." Zoen Raphaela provokoval.

„Zoen." Skríkla Karina.

Raphael sa uškrnul, vyhral.

„Tak poď ocko." Karina sa usadila na gauč.

„Vypočuj si našu históriu aj ty. Potom možno zmeníš názor na svoje milované kmene." Raphael pokynul rukou Zoenovi, aby si prisadol ku Karine.

Zoen si naštvane sadol. V hlave mu prebiehalo tisíce scenárov ako čo najbolestivejšie zabiť Hikirov.

Raphael nalistoval v knihe obrázok a ukázal naň. Karina zaujato pozerala. „Ako vieš, kmene viedli starejší a šaman, ktorého mali vo veľkej úcte. Hral úlohu liečiteľa, učiteľa, kňaza, vodcu, šamana... Nás Hikirov založil šaman Yeken, čiže prvý. Pochádzal zo všetkých živlov a mal dar videnia. Jeden takýto záblesk mu ukázal veľmi nepeknú budúcnosť. Nebo pohltia plamene, vody vyplavia tisíce mŕtvych tiel, vzduch zadusí všetko živé a zem sčerná popolom."