Stratená civilizácia

Kapitola 55

„Kam ideš?" Karina sa ospalo naťahovala.

„Odrazu ťa zaujíma aj tvoj manžel? Nie len cudzí chlapi?" Zoen už mal všetkého dosť. Zo začiatku Karinu podporoval no ich vzťah sa rútil do záhuby a on nevedel, ako ho zachrániť. Zo začiatku sa snažil ako len vedel, no všetko vyšlo navnivoč. Karina sa tak veľmi sústredí na druhých a celý tento hlúpy systém, že úplne zabúda na nich dvoch.

„Zoen..." Karina bola razom prebratá.

„Čo Karina? Chceš sa posťažovať? Alebo nebodaj mi odporovať, že to tak nie je?..." Zoen čakal, no Karina bola ticho. „Tak vidíš." Pobral sa preč.

Karina s otvorenými ústami nedokázala nič vymyslieť. Zoen proste odišiel. Keď si spätne premietla posledné týždne, mal pravdu. Nevenovala sa ich vzťahu a ešte ho zaťažovala aj problémami ostatních. Rozhodla sa svoju chybu napraviť. Rýchlo vstala a obliekla sa. Napísala sms svojim priateľkám a potom vybehla do kuchyne zariadiť zvyšok.

Zoen sa zašíval v tréningovej miestnosti. Už mu ostalo len boxovacie vrece. Hikirovia s ním odmietli bojovať, dokonca aj Nathan po nakladačke spred pár týždňov sa už neodvážil. Jaj vtedy im Karina obom riadne vypláchla žalúdok, ale aspoň si ujasnili, koho je Karina žena. Teraz si k nej nič nedovolia. No začala ho trápiť izolovanosť. Nie že si nevedel nájsť niekoho, s kým by sa dalo porozprávať, zabaviť ale odkedy si pri tréningoch vybil energiu na pár chlapoch, videl tie závistlivé a nevraživé pohľady.

„Poznám ten pocit prázdnoty." Judáš sa blížil k bratovi.

Zoen si odfrkol. „Ty si zradil, prišiel si do tohto hniezda zmijí dobrovoľne."

Judáš zaťal sánku. „Už som ti povedal, ako to bolo!"

„Presne viem ako to bolo! Zradil si nás! Opustil!" Zoenovi z očí sršali blesky.

„Urobil som to pre vás, pre našu lepšiu budúcnosť!" Judáš konečne z úst vypustil pravdu. Rýchlo sa poobzeral, či ich niekto nepočul.

Zoen naštvane kráčal k svojmu bratovi. „Klameš! Nič nebolo pre nás! Opustil si nás, keď som ťa najviac potreboval, keď ťa náš otec najviac potreboval!"

„Musel som!" Už aj Judáš kričal.

„Hovno si musel! Si obyčajná zradcovská sviňa!" To už sa Zoen po bratovi rozbehol. Tĺkli sa s Judášom ako najväčší nepriatelia. Do boja dávali všetok žiaľ, hnev, žiarlivosť a stratu.

Karina vtrhla do telocvične a prichytila i ústa. Mala ísť hľadať Zoena skôr. Náramok na ruke ju nepríjemne svrbel a bola z toho nervózna, vycítila Zoenovu rozbúrenú myseľ. „Zoen prestaň, veď sa zabijete!" Snažila sa vrhnúť medzi nich a oddeliť ich od seba. No presne ju len jeden z nich trafil a odhodil. Nathan Karinu zbieral zo zeme.

„Si v poriadku?" Nathan bežal za Karinou, mali akurát tréning, keď Karina zdrhla.

„Áno. Nič mi nie je." Karina si chytila nos, tiekla jej z neho krv. Rovnako tak aj Zoenovi. „Treba ich zastaviť Nathan."

„A ako prosím ťa?" Nathan si ale užíval. Nevidel, žeby Zoenovi niekto tak veľmi nakladal. Bolo vidieť, že sú bratia.

Karina vzala Nathanovi spoza opaska zbraň a vystrelila do plafóna. Mierila do steny, nechcela trafiť svetlo. „Tak už by stačilo!"

Zoen s Judášom a Nathanom prekvapene pozerali na Karinu. „Judáš na ošetrovňu, Zoen so mnou a Nathan, oznám otcovi prečo sa strieľalo, nechcem zbytočný rozruch." Chlapi nereagovali. „Snáď som sa vyjadrila jasne!" Karina zdôraznila svoje slová. Otočila sa a za chvíľu počula kroky. Očividne ju poslúchli. Otvorila Zoenovi dvere na ich izbe a potom zabuchla. „Čo to stváraš?" Karina sa oborila na Zoena.