Stratená civilizácia

Kapitola 34

„Karina, čo hľadáš?" Zoen v rýchlosti skontroloval, či má na ruke náramok. Našťastie mala.

„Nemám maminu retiazku." Karina zašuchla ruku pod sedačku auta. „Už som prehľadala Lucasov dom a zapojila deti, či mi náhodou nevypadla niekde v dedine ale nič sme nenašli." Karina sa zúfalo presunula pod ďalšiu sedačku.

„Nájde sa." Zoen sa tiež zohýnal medzi sedačky. „Kedy si pamätáš, že si ju mala naposledy?"

Karina sa zamyslela. „Kedy..." Nervózne si chytila krk, akoby tam retiazka doteraz bola. „Ja neviem." Nervózne sa začala prechádzať. „Všimol si si, žeby som ju mala odkedy sme tu?"

Zoen zavrel oči a vybavil si ich prvý deň a potom druhý a tretí. „Nemala." Vďaka bohu za jeho fotogenickú pamäť.

„Teda som ju stratila ešte na byte." Karina pozrela, či sú v aute kľúče.

„Ale keď sme sa v byte naposledy milovali, hompáľala sa ti na krku." Zoen Karine prešiel končekmi prstov po šiji a smeroval do výstrihu.

Karina privrela oči. Chrbtom sa oprela o Zoenovu kamennú hruď. Zoen pritlačil a Karina by ich najradšej zavrela do auta a... „Judáš."

Zoen sa zastavil. „Čože?" Podráždene si Karinu otočil k sebe.

„Keď som s nimi bojovala, Judáš mi stiahol retiazku z krku." Karina si spomenula na okamihy únosu. „Vzal mi ju on." Naštvane zaťala zuby.

„Si si istá?" Zoenovi sa to nechcelo veriť.

„Áno. Strhol mi ju, keď ma držal ten chlap a ja som kričala tvoje meno. A potom... Potom..." Karina si vybavovala len tmu a prebudenie v aute.

„To nič. Tíško." Zoen schoval Karinu v náručí. Spomienky boleli.

„Musím si ju vziať späť." Karina bola odhodlaná na všetko.

„Blázniš? Nedovolím ti kvôli obyčajnej retiazke riskovať život. Podľa Lucasovej ti dám vyrobiť novú." Zoen určite nemal v úmysle Karinu nikam pustiť, a už vonkoncom nie za Judášom.

„To nie je len taká cetka Zoen. Je to to posledné, čo mi zostalo po mame." Karina zvýšila hlas.

„Karina, nič nestojí za to, aby som o teba prišiel." Zoen sa ju snažil úpenlivo presvedčiť.

No Karina už bola rozhodnutá. Vybrala sa pohľadať Lucasa. Našla ho na lúke. „Lucas, potrebujem tvoju pomoc."

Lucas spozornel. „O čo sa jedná?"

„Judáš má moju retiazku. Ja nedovolím aby Hikirovské ruky pošpinili pamiatku na moju mamu." Karina bola odhodlaná na všetko.

„Jasné, že ju získame späť." Lucas sa s Karinou vybral do ich ústredne. „No operáciu musíme starostlivo naplánovať.

„Dobre." Karina nasledovala Lucasa do najväčšej drevenice. Tu sa všetci stretali, konali sa oslavy, zhromaždenia a porady.

„V prvom rade musíme vypátrať, kde sa Judáš nachádza, podľa toho budeme ďalej pokračovať." Lucas do počítača zadával písmenká, len mu tak prsty po klávesnici lietali.

„Vy ste sa pomiatli!" Zoen neveril vlastným očiam. „Idete riskovať životy kvôli jednému šperku?!"

Lucas už otváral ústa, aby Zoenovi lepšie objasnil situáciu, no Karina ho predbehla. „Porozprávajme sa osamote." A ťahala Zoena von.

„Čo si myslíš, že vystrájaš?! Na koho sa hráš Karina? Veď ty nie si špión ani agent v teréne, aby si chodila kade tade a vrhala sa nepriateľovi priamo do náručia!" Zoen sa Karinu úporne snažil priviesť k rozumu.