Challenge Accepted (Harry Styles ff)

2. kapitola: Ostanete na obed? (Olívia)

Čakala som pred školou na lavičke a keď pri mne zastavil modrý Ford. Schmatla som kabelku a nasadla som vedľa Sone. Boli sme dohodnuté, že dnes príde po mňa a pôjdeme aj s malým do parku, tak som nebrala svoje auto.

"Ahoj," usmiala som sa na ňu a pozrela som sa dozadu, kde v detskej sedačke sedel Peťko. "Ahoj miláčik," pošteklila som ho po nožičke a on sa zasmial.

"Liv," vyškeril na mňa zúbky. "Peťko ide do pajku," hovoril mi.

"A čo bude Peťko v parku robiť?" spýtala som sa ho.

"Hjať sa s Liv," zaškeril sa.

"Čo ste dnes robili?" pozrela som na Soňu.

"Navarili sme, pozreli sme si rozprávku. Autá. Dnes len dvakrát," šepla, na čo som sa rozosmiala. "Upratali sme hračky, kreslili sme..."

"Peťko kjeslil autíško," zvolal malý zozadu a až do parku sme počúvali Peťka, ktorý menoval, aké autá nám idú oproti. Farby už vedel. Moje krstniatko bolo šikovné. Len čo sme do parku došli, Peťko sa začal hrať v piesku s ďalšími detičkami, ktoré tam boli, lebo tam už mal kamarátov a my sme si sadli na lavičku.

"Liv? Vnímaš ma?" spýtala sa ma po chvíli Soňa.

"Jasné," prikývla som, no potom som pokrútila hlavou. "Vlastne ani nie, prepáč. Čo si vravela?"

"Hovorila som o narodeninovej oslave pre tvojho brata, ale to môžeme prebrať aj neskôr, deje sa niečo? Vyzeráš duchom neprítomná."

"Eh... no ide o to, že dnes si ma zavolal riaditeľ a pamätáš minulý mesiac, čo som bola robiť tie testy?" spýtala som sa jej a keď prikývla, tak som pokračovala. "No naša škola sa pred časom zapojila do projektu Život s celebritou alebo také niečo. Podstata je, že najlepší študenti z Európy sa zúčastnia niečoho podobného, ako je Erazmus, len s tým rozdielom, že nebudú žiť na internáte, ale u niekoho známeho z krajiny, do ktorej pôjdu. Celebrity sa toho rozhodli zúčastniť, aby podporili vzdelanosť, alebo také niečo... no a riaditeľ mi dnes povedal ako som na tých testoch dopadla."

"A?" súrila ma, aby som pokračovala.

"Mala som najviac bodov zo všetkých, takže som jednoznačný kandidát. Ak to prijmem, idem na rok do Británie."

"Ak to prijmeš? Ak?" pozerala na mňa vytrieštene. Soňa bola odo mňa staršia o päť rokov, no rozumeli sme si hneď od začiatku. Už keď nám ju Bruno prvýkrát predstavil, tak sme si padli do oka a stali sa z nás nielen priateľky, ale skutočné sestry, preto viem, že chce pre mňa len to najlepšie. "Olívia, mala by si to prijať. Je to obrovská príležitosť niečo zažiť, vidieť a hlavne môžeš študovať v zahraničí. Nemáš nad čím váhať zlatko."

"Ja viem, ale znamená to rok od rodiny. Rok od malého," pozrela som sa na Peťka, ktorý práve víťazoslávne zbúral asi tretiu vežu, ktorú postavil. Môj malý ničiteľ.

"Porozprávame sa o tom ešte doma s rodičmi, ale podľa mňa nemáš prečo váhať. Veď existuje internet, budeme v kontakte," usmiala sa na mňa a potom sme rozoberali oslavu môjho bračeka, ktorému sa tridsiatka blíži.

Domov sme prišli samozrejme prvé. Bývali sme vo veľkom dome, takže Soňa s bratom bývali aj s malým u nás. Peťko si okamžite vyžiadal rozprávku, dnes len po tretíkrát, tak som si ju pozrela s ním a popritom som dorábala veci, čo som mala rozrobené. Keď došli naši, rozoberali sme darček pre Bruna a keď prišiel aj on, povedala som im to, čo Soni.

Všetci tvrdili, že by som mala ísť a na jednej strane ma tam veľmi ťahalo, ale na druhej som chcela ostať doma. Bola som rozpoltená.

Cez víkend mal brat oslavu, na ktorej sa zišla celá rodina, Peťko bol samozrejme centrom pozornosti a patrične si to užíval a môj brat s hrdosťou hľadel na syna.