Challenge Accepted (Harry Styles ff)

19. kapitola: Ja jej nekážem, aby sa starala (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.

V minulých častiach: Harry vyzval Liv, aby sa postavila svojmu strachu a skočila s ním do priepaste. Tá si najprv myslela, že žartuje a a ni za nič skočiť nechcela, no uvedomila si, že Harrymu dôveruje a že s ním veľmi rada skočí. Keď pristáli, priznala sa mu, že zmenila názor kvôli tomu, lebo mu verí a potom sa dohodli, že budú hrať hru, v ktorej sa budú vyzývať. Liv potom vyzvala Harryho, aby s ňou strávil deň v parku ako Harry. Bez maskovania, bez fanúšikov, bez rozruchu naokolo. Aby tam bol len on a aby tam bol s ňou.

Sedel som v člne a neustále som sa obzeral dookola. Oliver ma síce donútila vyzliecť mikinu, pričom sa ma snažila presvedčiť, aby som strávil deň ako normálny chlapec, no ja som mal stále zlý pocit.

„Aj šiltovku," pozrela na mňa prísne a ja som si iba povzdychol a porazene som ju poslúchol. Rukou som prešiel po rozstrapatených vlasoch a poobzeral som sa znova po okolí.

„A ešte okuliare," nadvihla obočím.

„Svieti slnko," odvetil som a ukázal na oblohu.

„Je pod mrakom," zamračila sa.

„O chvíľu začne svietiť."

„Na dnes hlásili zamračeno."

„Ver mi," nadvihol som obočím.

„No tak Harold! Naozaj je také ťažké priznať, že práve v tejto chvíli nikoho nezaujímaš?"

„Si si tým istá?" ubezpečoval som sa a naozaj dúfal, že je to pravda.

„Som," prikývla, vystrela ruku a čakala, kedy jej podám moje okuliare. Ešte raz som sa poobzeral po okolí a napokon som urobil znova, čo po mne žiadala.

„Tak, teraz je to už lepšie," usmiala sa na mňa.

„Je to divné," odvrkol som.

„Čo je divné?" nadvihla obočím.

„Toto," porozhliadol som sa okolo seba a až vtedy som si začal reálne uvedomovať, že Oliver mala pravdu. Nikto tu nebol, aby ma pozoroval, alebo aby po mne niečo žiadal. Bol som tam iba ja a ona. Ďaleko od všetkého a všetkých. Ďaleko od reálneho sveta, v ktorom som sa čoraz častejšie cítil stratený.

„Nerozumiem," zasmiala sa a ja som sa zhlboka nadýchol.

„Cítiš to?" opýtal som sa a zavrel oči, pričom som sa postavil a podišiel ku kraji člnu.

„Harry neblázni, spadneš," počul som jej hlas za mnou, no ja som sa sústredil na niečo iné. Stromy a ich pravidelný šum, vtáky a ich hlasný štebot, vôňa vody z jazera. Všade navôkol som zrazu cítil skutočný život, ktorý mi akosi poslednú dobu unikal.

„Je to tu prekrásne," usmial som sa a otočil ku nej.

„Konečne to začínaš chápať," prikývla a spokojne sa usmiala.

„Ako to, že som to nikdy predtým nevidel? Bol som tu už toľko krát," nechápavo som pokrútil tvárou a narážal som na to, ako na mňa zrazu vplývalo prostredie.

„Pretože si tu nikdy nebol sám sebou ako teraz," pozrela sa na mňa a ja som v jej pohľade videl, že som práve splnil jej výzvu.

„Alebo to možno bude tým, že som tu doteraz nebol s tou správnou osobou," odvetil som plný pokoja a nadšenia z tohto dňa.