Challenge Accepted (Harry Styles ff)

36. kapitola: Ak by sa ti niečo stalo, zabilo by ma to (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Po tom, ako prišiel Derreck na natáčanie a povedal Harrymu, čo od neho čaká, začal Harry premýšľať nad tým, čo by sa stalo, ak by sa tentokrát vzoprel. A keďže toho naňho bolo dosť, vybral sa na pohárik. Samozrejme neostalo pri jednom a len čo prišiel domov v hroznom stave, pohádal sa s mamou.

Stála som v obývačke oproti Harrymu, ktorý sa ledva držal na nohách a pozerala som sa naňho. V jednu chvíľu predo mnou stál opitý drzý Harry, ktorému je všetko jedno a v druhú už predo mnou stál zranený chlapček, ktorý potrebuje niekoho, kto ho bezhranične ľúbi.

„Mala ma objať, mala si ma vziať k sebe a povedať mi, že je tu pre mňa. Mala mi povedať, že jedného dňa bude všetko dobré a že ma ľúbi. Mala ma pohladiť po mojich kučerách presne tak, ako keď som bol malý a..." sypalo sa z neho a rovnako sa rozsypával aj jeho obranný mechanizmus, že mu na ničom a nikom nezáleží. „Ja jednoducho nechcem odísť do Los Angeles Oliver," vydýchol nakoniec.

„Poď sem," šepla som. Harry ku mne spravil pomalý krok. Otvorila som náruč a pevne som ho objala.

„Oliver ja..."

„Ššš, ja viem," postavila som sa mierne na špičky, keďže Harry bol odo mňa vyšší a objala som ho okolo krku, aby som ho mohla hladiť po vlasoch. „Som tu s tebou," šepla som mu. Ovinul okolo mňa svoje paže a cítila som, ako sa z neho uvoľňuje všetko napätie. Harry si schoval tvár v mojom krku, zatiaľ čo ja som ho stále hladila po vlasoch a druhou rukou som mu začala prechádzať po chrbte.

„Som sám," šepol.

„Nie si. Máš mňa. Som tu pre teba. Vždy, keď ma budeš potrebovať," šepkala som ja.

„Nevládzem, Oliver, prisahám, že viac nevládzem, toto nezvládnem," hovoril a z jeho hlasu doslova kričalo zúfalstvo. Vzala som jeho tvár do dlaní a zahľadela som sa mu do očí.

„Spolu to zvládneme."

„Budeš pri mne?"

„Navždy," prisľúbila som a Harry si znova schoval tvár na mojom krku. Ešte chvíľu sme stáli v objatí, pričom som ho hladila po chrbte a po vlasoch. Harryho dych sa upokojoval, no stále si ma silno tisol k sebe.

„Oliver?" zamumlal.

„Áno?"

„Ja..." chcel niečo povedať, no potom si len povzdychol a mlčal.

„Mal by si si ľahnúť, potrebuješ sa vyspať."

„Nie."

„Harry, no tak," šepla som a ďalej som mu ískala vlasy. „Poď si ľahnúť. Musíš sa z toho vyspať."

„Ľahneš si ku mne?" pozrel na mňa a jeho šteňaciemu pohľadu sa nedalo odolať.

„Pravdaže," prikývla som. Harry uvoľnil objatie a chcel vykročiť, no zapotácalo sa to s ním. Objala som ho okolo pása a podopierala som ho, keď sme šli hore schodmi.

„Oliver, ja nevládzem," povzdychol si, keď sme boli v polke schodiska.

„Harry, no tak, ja ťa hore nevynesiem, len pár schodov, prosím, kvôli mne."

„Tak dobre," prikývol a pomaly sme kráčali ďalej.

„Ani mi nehovor, že si takto šoféroval," povzdychla som si, keď sme došli k nemu do izby.