Challenge Accepted (Harry Styles ff)

66. kapitola: Keď si tu, je to ľahšie (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Chalani stretli počas jednej autogramiády Beu, ktorá mala chorú sestričku a to dievčatko si tak obľúbili, až jej a jej sestre darovali lístky na koncerty, aby zažila niečo pekné. Avšak Leyla svoj boj s chorobou prehrala, z čoho boli nešťastní všetci z nich. Bea sa ale napokon rozhodla lístky využiť a tak priletela do Londýna. Vzala so sebou aj sesternicu, ktorá už na prvý pohľad ale nebola nikomu sympatická.

Keď som ráno vstala, uvedomila som si jednu vec, zajtra ráno Harry odchádza a ja ho znova uvidím až o dva týždne. Len som si povzdychla a pritúlila som sa k nemu ešte tesnejšie. Neviem, aké je to prebúdzať sa vedľa manžela, lebo som nikdy nebola vydatá, neviem, aké je to zobúdzať sa vedľa lásky svojho života, lebo nikdy som nebola osudovo zamilovaná, no viem, aké je to prebúdzať sa vedľa Harryho, vedľa môjho najlepšieho kamaráta, vedľa mojej spriaznenej duše a viem, že je to jeden z najkrajších pocitov na svete. Keď je pri mne, keď ma objíma, vtedy som šťastná, vtedy nemyslím na bolesť, na smútok, na Tanku, na prázdno, na problémy, vtedy len som, len existujem, len prežívam danú chvíľu a viem, že tú chvíľu by som za nič nevymenila.

S úsmevom som spokojne zatvorila oči a s vedomím, že dnes je ešte pri mne, som znova spokojne zaspala.

„Dobré ráno," začula som pri uchu chrapľavý hlas, keď som sa prebrala druhýkrát.

„Aj tebe," zamumlala som. „Koľko je hodín?"

„Málo, niečo pred pol deviatou."

„Mala by som napísať Yv, že dnes neprídem do školy," povzdychla som si.

„Myslím, že jej to došlo," zasmial sa.

„Asi hej," súhlasila som a potom mi niečo napadlo, tak som sa nadšene posadila.

„To bola rýchlosť," zasmial sa a podoprel sa na lakťoch.

„Práve mi napadlo, čo budeme dnes robiť," natočila som sa k nemu.

„Určite to je niečo úžasné."

„Uhm," pritakala som. „A najprv sa ideme umyť," zavelila som a šla som do kúpeľne. Kým som si dávala pastu na kefku, Harry sa za mnou pomaly došuchtal a poškrabal sa po hlave. Potom sme na seba robili celý čas grimasy.

„Harry, phestaň, lebo ši tie žuby neumyjem," smiala som sa.

„Thy ši zašala," rehotal sa aj on.

Keď sme sa po chvíli ukľudnili natoľko, aby sme zvládli umývanie zubov a úspešne ho dotiahli do konca, Harry na mňa pozrel.

„Tak, čo budeme dnes robiť?"

„Harry, vyzývam ťa, aby si so mnou znova prežil prvú výzvu," pozrela som mu do očí.

„Chceš lietať?"

„Nie, keď budem chcieť zomrieť, poviem ti," pokrútila som hlavou so smiechom, na čo sa Harry zasmial tiež. „Len chcem ísť na náš kopec a na chvíľu nevnímať nič len nás, akoby sme boli nekoneční."

„Dobre, poďme na náš kopec," prikývol a potom sa zháčil. „A čo Bea? Nepozná to tu."

„Nebudeme dlho," šepla som.

Z kúpeľne sme sa šli obaja prezliecť a z izieb sme vyšli v rovnakej chvíli. Do kuchyne sme teda vošli spolu a našli sme tam všetky tri dievčatá. Gemma sa na nás usmiala, Bea tiež, no len čo zbadala Harryho, sklopila pohľad a Lucy na mňa len škaredo zazrela. Nechápala som, čo má to dievča proti mne.