Challenge Accepted (Harry Styles ff)

44. kapitola: Veselé Vianoce (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulýchčastiach: Harry a Liv sa uzmierili, z čoho je Harry nadšenýa patrične to dáva najavo. Hlavne pred Jasonom, ktorého stále nemá rád. Nadruhý deň po oslave Harry oznámil Gemme a Liv, aby sa pobalili, pretožeich čakajú Vianoce v Holmes Chapel.

Šla som do svojej izby, aby som sa pobalila, lebo na jednej strane som vedela, že nemá cenu presviedčať Harryho, aby šli domov bezo mňa, keď si už raz postavil hlavu a na druhej strane mi zvonil mobil, lebo volali rodičia a tak som nemala ani len šancu niečo mu na to povedať. Hore som dobehla na poslednú chvíľu a len som zapla videohovor. Na druhej strane sa zjavili moji rodičia a tiež...

„Arthur, Manon!" zvýskla som, keď som ich zbadala.

„Prekvapenie, zlatko," usmiala sa na mňa Manon.

„Kedy ste prišli?"

„Predvčerom a ostávame až do Nového roka, len škoda, že nie si doma."

„Och, tak rada by som vás vyobjímala," povzdychla som si. Arthur a Manon boli Brunovi náhradní rodičia z Belgicka, to u nich bol na pobyte.

„Ako sa ti darí? A ako sa ti páči v Londýne?"

„Je tu skvele. Ľudia sú tu naozaj skvelí, kamaráti zo školy sú báječní, veľmi sme si sadli a chodíme spolu vonku a na výlety a tak a moja rodina je úžasná," hovorila som, kým som hádzala veci do kufra.

„Keby ťa len nezmenila k nepoznaniu," povzdychol si otec.

„Ako sa máte vy?" spýtala som sa ich a otcovu poznámku som prvýkrát v živote ignorovala. Neznášala som, keď útočil na Harryho, hoci na to nemal najmenšie právo.

„My sa máme skvele. Včera sme sa hrali s Peťkom, bože, to chlapča má viac energie ako elektráreň," smial sa Arthur.

„To teda má. A kde je teraz? Vlastne kde sú Bruno so Soňou?"

„Šli po stromček," odvetila mi mamina. „Aké si mala narodeniny?"

„Nádherné," usmiala som sa. „Kamaráti mi spravili oslavu a bolo to úžasné. Bolo tu kopec ľudí, veľa sme sa smiali a bavili a tancovali sme, niektorí to trocha prehnali a my sme upratovali celé dopoludnie, ale bolo to super, máme veľa fotiek a..."

„Ty neznášaš veľké oslavy," pozrel na mňa otec.

„Možno som sa zmenila," odvetila som mu.

„Najprv tetovanie, potom Halloween a nakoniec obrovská narodeninová oslava. Čo bude ďalej, dáš si dredy?"

„Možno," odsekla som mu.

„Zlatko," napomenula ma mama.

„Čo je? Nech s tým prestane. Už mám plné zuby rečí o tom, ako som sa zmenila, ako som iná a nerobím to, čo vy chcete, aby som robila. Hovoríte buď sama sebou, no keď som sama sebou, tak je to zlé?"

„No tak, nehádajte sa, sú predsa Vianoce," skúsila nás upokojiť Manon.

„Dostala si veľa darčekov?" spýtala sa mamina, ktorá sa chytila a snažila sa oddialiť katastrofu.

„Uhm. A boli krásne," usmiala som sa. Najmä ten jeden od Harryho, povedala som si v duchu a pribalila som do kufra pár svetrov.

„A ukážeš nám ich?"