Challenge Accepted (Harry Styles ff)

42. kapitola: Som presne tam, kde chcem byť (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Harry trávil väčšinu svojho času v LA s Kendall, no vždy, keď mohol, vrátil sa do Londýna, aby prichystal Liv prekvapenie. Tá to nemohla tušiť a z jej strany to vyzeralo, akoby sa na ňu Harry vykašľal. Preto ju prekvapilo, keď sa Harry po súťaži zjavil, aby jej zablahoželal a vzal ju na večeru. Ona sa však už prisľúbila spolužiakom a tak namiesto spoločne stráveného večera sa medzi nimi dvoma strhla hádka.

Pozerala som na Harryho ako otvára dvere. Harry odchádzal. Odchádzal preč, odo mňa. Opúšťal ma. Druhýkrát ma nechal stáť v slzách a otočil sa mi chrbtom. Len čo za sebou zatresol dvere, cúvla som pár krokov a skĺzla som popri stene na zem. On už nechce, aby sme sa ďalej vyzývali, on už nechce, aby sme si plnili sny. On ma opustil.

Chvíľu som tam sedela na podlahe s kolenami pritisnutými k hrudi a prestávala som vnímať svet okolo. Jediné, na čo som dokázala myslieť, bola naša hádka, na všetko, čo mi povedal, na všetko, čo som ja povedala jemu, na to, ako mi je ľúto, čo som mu povedala, na to, že sa neozval, že mi nezavolal, že som niekoľko nocí nespala, že som sa oňho zakaždým bála, hoci zakaždým som v novinách videla, že deň predtým sa skvele bavil, na to, že sa na mňa vykašľal a žil si svoj život, akoby sme sa nikdy nestretli a na to ako odišiel. Znova. A bolelo to. Veľmi. Viac, ako prvýkrát.

Bolo to, akoby ma niekto rval na kusy, akoby niečo vo mne zomieralo, akoby niečo vo mne odchádzalo. Všetko, čo povedal, sa mi ozývalo v hlave znova a znova a ničilo to moje vnútro, ničilo to mňa.

„Chica?" začula som vedľa seba známy hlas.

„Yv?" pozrela som na ňu.

„Predpokladám, že na party ísť nechceš," povzdychla si.

„Prepáč, ale to nezvládnem," šepla som. „Ostatní..."

„Už išli, dokonca aj Jason, ostala som ťa čakať len ja, lebo... po poslednom mesiaci som sa bála, ako toto dopadne," priznala a sadla si vedľa mňa na podlahu, pričom ma objala.

„Úplne klasicky. Keď Harry niekoho zraniť chce, tak sa mu to zvyčajne aj podarí," povzdychla som si slabým hlasom.

„Mali by sme ísť, nemôžeme tu ostať. Poď odveziem ťa domov."

„Nechcem domov," šepla som a prvýkrát po dlhom čase som mala pocit, že to nie je domov. Nie, keď sa s Harrym hádame, nie, keď tam vlastne ani nie je.

„Tak ideme ku mne," povedala pevným hlasom. Len som prikývla, vstala som zo zeme a šla som poslušne za ňou.

Celú cestu v aute mi tiekli slzy, ktoré som nevedela zastaviť. Cítila som sa tak mizerne, ako ešte nikdy predtým. Harry bol môj najlepší kamarát a teraz... teraz som ho stratila.

„Chica, no tak," pozrelana mňa Yvonne zúfalo. Posledné tri týždne, odo dňa, kedy som sa stretla sHarrym v tom bare, kde sme boli na babskej jazde, sa ma snažila rozveseliť. 

„Chica, no tak, veď sa aspoň trocha usmej. Vyhrali sme súťaž, o tri dni máte s Carlosom váš veľký tanečný deň, choreografia je úplne bombastická, všetko je v poriadku, tak sa netvár takto skleslo."