Challenge Accepted (Harry Styles ff)

40. kapitola: Spali ste spolu? (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Derreck zistil, že v minulosti Liv je niečo, čo ju ovplyvnilo a čo jej dlhé roky bránilo v tom, aby bola sama sebou a použil to proti nej, čím jej ublížil. Harry na nič nečakal, okamžite prišiel za ňou a vypočul si jej príbeh. To sa ho tak veľmi dotklo, že odišiel z oslavy, len aby jej mohol byť oporou.

Sedela som v tureckom sede v obývačke vedľa Harryho a hľadela som naňho neschopná slova. To, že prišiel z party za mnou len kvôli tomu, aby sa uistil, že som v poriadku, to, že zapálil sviečky, to, čo práve povedal, o mne, o Stele, tá pieseň, ktorú mi zaspieval... Bola som dojatá, dojatá jeho činmi, jeho slovami, jeho hlasom, ním. To, čo práve pre mňa urobil, pre mňa ešte neurobil nikto iný a ja som si bola istá, že toto nikto neprekoná. Počúvala som, ako hovorí so Stelou, ako s ňou hovorí o mne a napriek tomu, ako mizerne mi bolo, som bola šťastná, lebo som vedela, že na svete existuje človek, ktorý sa o mňa stará, ktorému na mne záleží. To, čo o mne hovoril, ako ma vnímal, prvýkrát v živote som sa videla inak ako malé smutné dievčatko. Prvýkrát v živote som sa videla ako žena s vlastnou identitou, ktorá nie je poznačená životom a smrťou jej sestry. A keď som počula, ako jej povedal, že chce, aby som sa od nej odpútala a nežila v jej tieni, vedela som, že chcem to isté a že prvýkrát v živote, som schopná to urobiť, možno aj preto, že to bol on, kto práve sedel vedľa mňa. A tak som sa zhlboka nadýchla a keď ma Harry chytil za ruku a povzbudivo ju stlačil, začala rozprávať všetko, čo som mala na srdci.

„Polovicu svojho života som strávila snahou podobať sa na teba, priblížiť sa ti, dobehnúť ťa, byť aspoň sčasti taká dobrá, taká skvelá, taká úžasná, ako si bola ty. A... tú druhú som strávila presviedčaním samej seba, že si nemohla existovať, lebo si bola príliš dokonalá a takisto nenávidením ťa. Bola som len dieťa, ktoré neustále muselo počúvať, že sa ti nikdy nevyrovná. Pýtala som sa samej seba, načo ma rodičia vôbec mali, keď vedeli, že chcú teba, nie nejakú náhradu. Celý život som sa cítila ako tvoja nedokonalá napodobenina. Trpela som pocitom, že si nezaslúžim, aby ma mal niekto rád, kým nebudem ako ty, že si nezaslúžim, aby ma mali radi ani vlastní rodičia. A hoci som sa naučila brať všetko také, aké je, neočakávať veľa, tešiť sa z maličkosti, ktoré sú koniec koncov vždy veľké veci, byť vďačná za všetko, čo mám a nesúdiť ostatných, kým neviem, aká bola ich cesta, vždy vo mne bola časť, ktorá trpela, časť, ktorá bola rozorvaná, zlomená, ubolená, časť, ktorá ťa milovala a časť, ktorá ťa z celého srdca nenávidela. A ja už takto nechcem žiť. Odmietam žiť v tvojom tieni, odmietam žiť sny, ktoré rodičia snívali pre teba, odmietam žiť život, kde sa zo mňa snažia spraviť teba. A nechcem ťa ďalej nenávidieť. Chcem, aby si bola len sestra, ktorú som nikdy nemala šancu spoznať, sestra, ktorá mi bude celý život chýbať, sestra, ktorá bola výnimočná, sestra, s ktorou nemusím každý deň bojovať.

Vždy, keď som zo seba potrebovala niečo dostať, tak som začala behať. Najprv, aby som ušla pred problémami a pred tebou, pred myšlienkou na teba, pred spomienkou na teba, pred neustálym pripomínaním toho, že nikdy nebudem ako ty. A potom som zistila, že to nepomáha, lebo všetko, pred čím som utekala, si ma vždy našlo. A nakoniec som behala preto, aby som sa vyšťavila, zničila, dostala na pokraj síl, na dno. Do bodu, keď to už ďalej nešlo. Lebo to bol jediný bod, v ktorom som dokázala všetko nechať ísť. Nikdy som však nenechala ísť to, čo ma najviac trápilo. Až doteraz. Spomienka na teba ma zhodila tak hlboko, ako ešte nikdy predtým. Spomienka na teba ma opäť zranila a ja odmietam žiť v strachu, kedy sa znova zložím, keď mi niekto pripomenie, že ty si dokonalá sestra a ja nikdy nebudem ako ty, lebo ja ani nechcem byť ako ty. Nikdy som nechcela byť ako ty, nikdy som sa ti nechcela podobať, nikdy som s tebou nechcela súperiť a konečne to hovorím nahlas. Odmietam ďalej hrať hru, v ktorej si môj najväčší súper. Odmietam s tebou bojovať. Odmietam fakt, že sa na teba musím podobať, aby som bola dostatočne dobrá. Nechcem byť tebou, chcem byť sebou. Mám vlastné sny, vlastné túžby, vlastné priania a vlastný život. A teraz mám len dve možnosti, trápiť sa do konca života a premárniť ho tým, čo vlastne sama nechcem, len aby som vyhovela našim rodičom, trápiť sa nad tým, čo ma ničí tak veľmi, až mi to miestami nedáva dýchať, trápiť sa každou myšlienkou na teba, alebo to nechať ísť. Dobre vieš, čo si vždy vyberám," šepla som. Potom som sa zhlboka nadýchla a povedala som to, čo som mala povedať už dávno, no odhodlala som sa na to až teraz, až vďaka Harrymu. „Nechávam ťa ísť Stela, nechávam ísť všetku nenávisť, ktorú som k tebe kedysi cítila, nechávam ísť všetky pocity krivdy, keď nás porovnávali, nechávam ísť všetky spomienky, nechávam ísť teba, aj to malé smutné dievčatko, ktorým som bola," hovorila som a mala som pocit, akoby niečo, čo ma veľmi dlho spútavalo, odchádzalo. A ten ťaživý pocit, to všetko, čo som si niesla, to všetko bolo zrazu preč. Stela nebola strašiak a ja som nebola malé smutné dievčatko. Stela bola len spomienka a ja som bola slobodná.