Challenge Accepted (Harry Styles ff)

28. Harry Styles, vyzývam ťa, aby si hral podľa vlastných pravidiel (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Chalani odišli na nečakaný koncert a Harry so sebou vzal aj Gemmu a Liv. Pri tom Liv vyzval, aby sa postavila svojim problémom. Tá sa odhodlala čeliť Jessice a po koncerte sa postavila aj Derreckovi, s ktorým má zlé vzťahy od ich prvého stretnutia, odkedy zistila, aký je to človek. Liv ho nemá rada a už vôbec nemá rada to, ako sa správa k chalanom. Chalani jej za to boli vdačný a Harry vlastne takisto, no napriek tomu jej povedal veci, ktoré ju zranili, aby ju pred Derreckom ochránil.

Všetci sme ostali pozerať za Harrym, ktorý nahnevane vyšiel z reštaurácie a ja som vedela, že sa hnevá na mňa, no nevedela som prečo. Vstala som a chystala som sa za ním.

„Kam ideš?" zastavil ma Louis tým, že ma chytil za ruku.

„Za Harrym."

„Nechaj ho vychladnúť," poradil mi Zayn.

„Musím," pozrela som na nich a vyšla som von, kde bolo aj na október veľmi chladno.

„Harry, môžem s tebou hovoriť?" pozrela som naňho.

„Vráť sa dnu. Mrzne tu," nakázal mi, keďže som vonku vyšla len v tenkom svetríku.

„Prečo sa takto správaš?"

Neviem, kedy sme sa začali hádať. Obaja sme mali vlastnú pravdu, vlastný pohľad na svet a ani jeden sme nechceli ani za svet pripustiť, že ten druhý má možno v niečom pravdu. Harry nechcel pochopiť, že niekomu na ňom môže predsa len záležať. Že mne na ňom môže záležať. Nevedela som pochopiť, prečo ma od seba odháňa. A tak sme sa pohádali a to, čo hovoril ma bolelo stále viac a viac.

„Ja ťa chránim a starám sa o teba, pretože je to moja povinnosť," povedal tvrdo. „Ty voči mne nemáš žiadne záväzky."

„Je v tom viac a ty to vieš," spravila som k nemu ďalší krok. „Ty a ja... my... my sa dopĺňame, posúvame sa vpred, staráme sa navzájom o seba..." Tie výzvy, tie sny, to všetko... boli sme priatelia.

„Všetko to robím, pretože to mám v zmluve," stále si opakoval to svoje. „Pravda je, že ak by nebolo tej hlúpej zmluvy, nikdy by som sa o teba nezaujímal," povedal tvrdo a mňa to zabolelo. Naozaj ma to zabolelo. Nikdy som nepatrila k sebavedomým dievčatám, nikdy som nepatrila medzi hviezdy školy a bavila som sa len s pár ľuďmi, ktorých som poznala veľmi dlho a veľmi dobre. Tu v Londýne to síce bolo iné a nové priateľstvá nielen s chalanmi ale aj spolužiakmi som si vytvorila ľahšie, no pravdou je, že som vždy bola skôr utiahnutá, introvertná, bojazlivá, hanblivá, nedôverčivá a s veľmi nízkym sebavedomím, ktoré som ale vedela zakryť vedomosťami. Brat mi stále prízvukoval, že som skvelá, inteligentná, krásna, odvážna, ale niekde hlboko vo mne boli zakorenené všetky tie myšlienky, že nie som dosť dobrá. Nie som dosť dobrá na to, aby sa so mnou niekto bavil, na to, aby so mnou niekto trávil čas, na to, aby ma mal niekto rád. A Harry, o ktorom som si myslela, že sme priatelia, mi to znova len potvrdil, čo mi vohnalo slzy do očí. Opäť som bola dievča, ktoré niekto odsunul, ktoré nie je dosť dobré, ktoré niekto nepotrebuje.

„Je mi ľúto, ak si uverila tomu, že by sa z nás mohli stať skutoční priatelia," povedal mi a vybral sa k taxíku, ktorý pri nás zastavil.

„Vyzývam ťa," šepla som neisto, lebo to bola posledná možnosť, ako zistiť, na koľko to bolo celé skutočné. „Neodháňaj ma od seba Harry. Vyzývam ťa, aby si ma neopúšťal."