Challenge Accepted (Harry Styles ff)

45. kapitola: Každá rozprávka má šťastný koniec (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Liv sa počas balenia do Holmes Chapel pohádala s rodičmi, keďže otec ju začal obviňovať z toho, ako sa zmenila. Do toho vošiel do izby ešte aj Harry a otec Liv úplne vybuchol. Po tejto hádke sa Liv ospravedlňovala Harrymu, pretože ju trápi, čo jej otec povedal. Harry vzal dievčatá do Holmes a odišiel späť za svojimi povinnosťami, kým Gemma s Liv pomáhali Anne pripravovať všetko potrebné. Harry sa vrátil tesne pred Vianocami a s Liv si vymenili darčeky.

Tesne pred polnocou som vzal Oliver do parku neďaleko domu. Vonku bolo niekoľko stupňov pod nulou a všetky prsty mi pomaly odmŕzali, no aj napriek tomu som jej to chcel ukázať.

„Harry nechcem sa sťažovať, ale mne je vážne zima," drkotala zubami a šúchala si dlane na ktorých mala rukavice.

„Už tam o chvíľu budeme," odvetil som a chytil ju za jednu ruku.

„V to dúfam," šepla a silnejšie ma chytila.

O pár minút neskôr sme už boli na mieste. Zhlboka som sa nadýchol a pousmial som sa. Na tomto mieste som už nebol večnosť. Tu som sa snažil urobiť tú najromantickejšiu vec v živote, ktorá však dopadla katastrofálne.

„Čo tu robíme?" pozrela sa na mňa.

„Posledné dni som uvažoval," otočil som sa k nej.

„A na čo si prišiel?" nadvihla obočím.

„Že nechcem nikdy o teba prísť."

„To sa nestane," pousmiala sa a pohladila ma po líci, na ktorom som zacítil hrejivý dotyk.

„Toto sú naše posledné spoločné Vianoce Oliver," pozrel som sa na ňu, pričom som dúfal, že chápe, kam tým smerujem.

„No sú to aj naše prvé."

„Zisťoval som si niečo o Slovensku. A podľa Googlu je tvoja krajina od Anglicka vzdialená presne 1600 kilometrov. To je okolo dvoch hodín lietadlom, keď poletíš z Londýna do Bratislavy, ktoré je hlavným mestom Slovenska," hovoril som neisto, pričom som sa snažil rozpamätať na všetky detaily, aby som to nejako nedomotal.

„Na prejdenie tohto mosta, aby si sa dostala na druhú stranu potrebuješ presných 16 mojich krokov. To je iba o dve nuly menej ako vzdialenosť, ktorá nás bude od seba oddeľovať," začal som nahlas uvažovať.

„Harry, toto nerob," chytila ma za ruku, no ja som musel pokračovať. Chcel som to zo seba dostať, pretože práve posledné dni, kedy som bol bez nej, som si uvedomil jednu vec. A to, že môj život už nikdy nebude rovnaký ako pred tým.

„Teraz od teba chcem, aby si si prešla na druhú stranu mosta, pričom sa za sebou ani neobzri. Nechaj všetko za sebou a sústreď sa na to, čo je pred tebou."

„Na čo to bude dobré?" nechápavo pokrútila hlavou.

„Iba urob to, čo vravím."

„Ale..." chcela niečo povedať, no ja som jej skočil do reči.

„Za sebou nechaj minulosť. Nechaj za sebou celé mesiace, ktoré si tu strávila. Sústreď sa na každý krok, ktorý urobíš, na svoju prítomnosť a pozeraj sa dopredu, do tvojej budúcnosti."

„Harry ja..."

„Prosím, urob to," vpíjal som sa do nej pohľadom a ona nechápavo prešla pohľadom k mostu, pričom neisto prikývla a urobila neistý krok k mostu. Zhlboka som sa nadýchol a pocítil zvláštny pocit. Pred mostom sa ešte obzrela ku mne, pričom zaváhala. Až kým som hlavou naznačil, aby urobila krok, vstúpila na most a pomaly si to smerovala skrz neho. Čím bola ďalej odo mňa, tým som pociťoval čoraz väčšie prázdno.