Challenge Accepted (Harry Styles ff)

22. kapitola: Áno, zabudla by som na svet (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Harry a Liv pokračujú vo svojich výzvach a Liv ho vyzvala an večer bez alkoholu, takže všetkým bolo divné, prečo Harry vlastne nepije, keď boli spolu všetci v bare. Taktiež tam boli aj spolužiaci Liv a s jedným si zatancovala tango, čo prekvapilo ostatných, keďže nikto z nich nevedel, že Liv tancuje. Najviac to prekvapilo Harryho, ktorému sa nepáčilo, ako sa na ňu jej spolužiak lepil. Na druhý deň prišiel Harry s novou výzvou. Plniť si sny.

Ráno som vstala a na krabici od mlieka som našla nalepený papierik s Harryho písmom: Snívam o tom, aby som nebol iba samozrejmosťou. Túžim sa cítiť špeciálne.

Do misky som si nasypala čokoládové guľôčky, naliala som na ne mlieko a počas celých raňajok som si ho čítala. Premýšľala som, čo by som mohla spraviť, aby sa tak cítil a prečo sa tak cítiť chce a potom mi to došlo. Všetci ho poznajú, to že spieva, to že vystupuje, že koncertuje, všetci ho berú ako samozrejmosť. Všetci si myslia, že ho poznajú, no v skutočnosti to nie je pravda. Nevidia, aký je výnimočný, nevidia, že je naozaj špeciálny a on to nevidí tiež, lebo popri tom, ako žije on, aj ako žijú chalani, sa ten pocit niekde cestou stratil.

S úsmevom som vstala od stola, nechala som na ňom dokonca nedojedené cereálie a šla som na net, aby som si zariadila niekoľko vecí. Cestou do školy som si zisťovala ďalšie veci, vďaka ktorým by som mohla Harrymu splniť jeho sen.

V škole som to spomenula aj Yvonne, ktorá o našich výzvach vedela a ktorá mi prisľúbila pomoc s mojim plánom. Len som sa na ňu vďačne usmiala, odignorovala som Jessicu a jej dvorné dámy a po škole som rovno utekala na metro, aby som stihla stretnutia, ktoré som mala.

Keď som prišla domov, bol večer. Gemma s Harrym sedeli pred telkou a boli u nás aj Niall s Louisom. Chalani nadšene zaujato pozerali futbal, ktorý v telke šiel a ja som pozrela na Gemmu, ktorá len pretočila očami a šla so mnou do kuchyne.

"Tak čo? Podarilo sa ti všetko, čo si chcela?"

"Úplne," usmiala som sa na ňu. Cestou do školy som jej totiž volala, aby som niečo zistila. Nevedela, prečo to robím, ani ona, ani Yv, ani nikto, koho som do toho plánu zapojila. Vedeli, že s Harrym hráme hru a vedeli, že mám niečo v pláne, no nevedeli prečo a aj tak mi pomohli a ja som bola nesmierne šťastná, lebo som vedela, že sa to podarí.

Chalani odišli okolo desiatej a Harry s Gemmou si šli ľahnúť. Ja som ostala v obývačke a potom som vyšla na terasu, aby som pripravila ďalekohľad. Nastavovala som ho asi hodinu, kým som našla, čo som chcela nájsť a potom som šla prebudiť Harryho. Vošla som k nemu do izby, kde spal zakutraný do periny a jemne som ním zatriasla.

"Harry, vstávaj, Harry."

"Oliver?" zamumlal, otvoril jedno oko a posadil sa. "Čo je? Koľko je hodín?"

"Niečo pred polnocou."

"A čo sa deje?" zachrapčal.

"Poď so mnou," natiahla som ruku a čakala. Harry pozrel na hodinku, potom späť na mňa a podal mi ruku.

"Kam ideme?" pýtal sa, keď sme kráčali po schodoch.

"Iba na terasu."

"Prečo?"

"Uvidíš," usmiala som sa naňho a otvorila som dvere, ktoré na terasu viedli. "Počkaj," pozrela som naňho a podala som mu certifikát v zviazanom obale.