Challenge Accepted (Harry Styles ff)

3. kapitola: Ona je vážne divná (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli jeden druhého.

V minulých častiach: Po tom, ako Harrymu skončilo turné, si myslel, že bude mať pokoj, no namiesto toho sa k nemu nasťahovalo dievča, ktoré nepozná a ktoré má uňho stráviť celý rok na študijnom pobyte. Liv sa dlho nevedela rozhodnúť, či na pobyt pôjde, ale keďže to je naozaj veľká príležitosť, napokon sa rozhodla ísť. V Londýne však zistila, že jej pobyt zjavne bude úplne iný, ako si ho predstavovala.

Po tom, ako som jej poukazoval môj dom, respektíve od dnešného dňa aj jej dom, som sa zamkol v izbe, nasadil slúchadla a užíval si oddych. V hlave mi hýrilo, čo všetko chcem za toto voľno podniknúť a bol som nadšený zo všetkých kravín, ktoré mi napadli a za naozaj krátku chvíľu. Vedel som, že som geniálny, no niekedy ma to vedelo aj samého prekvapiť.

"Mami?" ozval som sa, keď som vytočil číslo ženy, ktorú budem navždy milovať najviac na svete.

"Áno zlatko?" odvetila mi a ja som v jej hlase zacítil dávku lásky ako vždy. Presne toto bolo na tom všetkom najhoršie. Život bez mojej rodiny a hlavne bez mojej mamy a sestry. Niekedy sa bez nich cítim naozaj stratený. Mám pocit, že niekde v priebehu mojej cesty som vybočil z toho správneho smeru a to iba kvôli tomu, že som nemal to, čo ostatní v mojom veku. Nemal som pri sebe svoju mamu, ktorá by ma usmernila, poradila, ukázala, čo je správne a miestami aj vyhrešila za hlúposti, ktoré postváram.

"Už si sa mi neozvala presných 37 hodín a 42 minút," povedal som a síce som nechcel, môj tón hlasu znel dotknuto.

"Aj ty mi chýbaš drobček," povzdychla si a dodala: "Bola som s Gemmou na tom výlete v horách, o ktorom som ti spomínala asi pred mesiacom a nemali sme tam signál."

"Závidím jej," vyhŕklo zo mňa, keď som si na chvíľu predstavil, že by som tam bol miesto mojej sestry.

"Vieš, že sa stále môžeš vrátiť domov. Nech sa rozhodneš akokoľvek, budem ťa podporovať," zopakovala mi to, čo sme už tak mnohokrát preberali. Stačilo iba povedať stop, zaplatiť pokutu Managmentu a všetkým organizátorom a seknúť s týmto všetkým. Vrátil by som sa späť domov a začal by som znova môj obyčajný život malomestského chlapca.

"Toto je môj život a ty to vieš. Len niekedy....," zasekol som sa, pretože vysloviť to, že sa mi stíska po domove a vyznieť ako malý rozmaznaný chlapec som nemal v úmysle. No nikto, kto si to nezažil nechápe, že som vlastne stále dieťa. Koniec koncov mám predsa iba 20 rokov, je normálne, že potrebujem cítiť, že tu niekto pre mňa je. Alebo aspoň to som si stále snažil navrávať.

Po rozhovore s maminou, po ktorom som bol kúsok nesvoj, som si to zamieril do kúpeľne kde som si doprial horúci kúpeľ, dal si moju obľúbenú čiernu košeľu a nasadol do svojho auta. Zamieril som si to rovno zasa za Benom, ktorý sa očividne potešil mojej opätovnej návšteve, pretože ma privítal s dvoma fľašami whiskey. Sadli sme si do V.I.P a po hodine sme už obaja zaspávali na pohovkách, no žiaľ nie od nudy, ale od príliš veľkej spotreby alkoholu za krátku chvíľu.

Nepamätám si, ako som sa dostal domov, no jediné, čo mi utkvelo v pamäti bol prísny výraz Paula, nášho hlavného ochrankára, ktorý spĺňal funkciu otca našej skupiny. Netuším, kto mu volal, no bol som tomu človeku naozaj vďačný.

"Vodu, prosím," rukou som búchal po posteli, pričom som nevládal zodvihnúť hlavu z vankúša. V tom som zacítil ako niečo dopadlo na moju posteľ neďaleko mojej nohy a uvedomil som si, že tu nie som sám. Rozospato som nakoniec zodvihol tvár a zbadal Paula ako sedel oproti mne v kresle a krútil nado mnou hlavou.