Challenge Accepted (Harry Styles ff)

58. kapitola: Pôjdem za tebou kamkoľvek (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Po tom ako bolo všetko super, Liv prežila krásne Vianoce s Harryho rodinou aj svojou rodinou, prežili spoločný Silvester a po otvorení jej obchodu sa jej začalo dariť, jej zavolala Baška, ktorá jej oznámila, že jedna z ich najlepších priateliek, Tanka, podľahla zraneniam autonehody a zomrela. Liv je zdrvená, nešťastná a zo všetkého najviac potrebuje Harryho, ktorý jej navrhol, aby s ním ostala aj po skončení projektu. Tá si však uvedomuje, že jej chýba domov a priatelia a že kedykoľvek môže niekoho z nich stratiť ako teraz Tanku. Harry sa snaží byť tam pre ňu, avšak Leylin stav sa zhoršil a tak mu Bea volala a on sa rozhodol ísť spríjemniť Leyle posledné chvíle a napísal Oliver list.

Sedela som v izbe v strede postele, objímala som si ramená a hľadela som pred seba, pričom som myslela na Tanku. Na všetko, čo sme spolu prežili. Na karneval v škôlke, kde sme prevrátili misu s detským punčom. Na tanečnú, na ktorú sme chodili spolu, na všetky letá, ktoré sme sa chodili bicyklovať, na jej smiech, na to, ako sme spolu plánovali všetky oslavy, na všetky chaty, na ktorých sme boli, na jej veľké modré oči, na jej posadnutosť nákupmi, ktorou ma úplne nakazila, na jej posadnutosť seriálmi, ktoré sme u nej pozerali a donekonečna rozoberali a na jej úžasný pohľad na svet. Keby nebolo Tanky, nebola by som človekom, ktorým som dnes.

Mohla som sa s ňou rozprávať donekonečna. Celé hodiny sme rozoberali všetko možné. Miliónkrát sme mali sleepover u niektorej z nás a zhovárali sme sa až do rána. Plánovali sme, ako spolu všetky štyri dobijeme svet. Chceli sme cestovať, navštíviť spolu všetky krajiny, chceli sme ochutnať všetky špeciality, kúpať sa o pol noci v oceáne a tancovať do rána na pláži. Verili sme, že nech skončíme kdekoľvek, vždy budeme všetky spolu, vždy sa nájdeme.

Bola mi sestrou. A teraz tu nie je. A ja netuším, ako sa mám vrátiť domov, keď bez nej to už domov nebude. Keď ona tam už nebude. Už nikdy neuvidím jej znudené pretáčanie očami, nebudem počuť jej hysterický krik, keď zistí, že jej sveter nejde farebne k nechtom, nebudem počuť jej záchvat smiechu, keď Julka zakopne o kvetináč, ktorý videla už z diaľky, no dúfala, že sa jej uhne.

Keď prídem domov, nenájdem svoje tri najlepšie kamarátky, nájdem tam už len Bašku a Julku. Bez Tanky. Lebo Tanka už nie je. Už nie je ani ona, ani jej bláznivý smiech. Ani jej posadnutosť kontrolou a organizovaním. Už nikdy mi nezavolá. Čo sa stane s jej mobilom? S jej notebookom, s jej kontom na facebooku a na twitteri? Už nikdy mi uprostred hodiny nepošle obrázok nejakého vymeteného chalana s popisom Stále lepšie, ako táto hodina.

Nechcela som už plakať, nemala som už síl plakať, no slzy mi tiekli samé. A vždy, keď som si myslela, že už predsa nemôžem mať viac sĺz, rozplakala som sa znova. Každá spomienka na ňu bolela, lebo mi pripomínala, že viac ich nedostanem, že toto je všetko, čo mám, že tých pár hodín v Baškinej izbe, keď sme s Harrym prišli na Slovensko, je posledných, ktoré som s ňou mohla stráviť. Že tie skype rozhovory boli posledné a viac ich už nebude.

Vždy, keď som zavrela oči, videla som ju pred sebou. Vždy, keď som zavrela oči, počula som jej smiech. Videla som ako nechala zhorieť chlieb, keď sme opekali, lebo si neuvedomila, že ho drží príliš nízko nad ohňom, videla som ako sa háda s učiteľkou, keď jej dala zlú známku, videla som ako žmurká na chalanov a videla som, jej úsmev, ktorý mala od chvíle, keď sa spoznala s Kacom. Počula som, ako o ňom hovorila a ako stále plánovala celú budúcnosť. Vedela, v akom dome budú bývať, kde pôjdu na svadobnú cestu, aj aké bude mať šaty. A hoci boli mladí a Kaco bol typ, ktorý sa nedá chytiť, nikdy jej neprotirečil, keď hovorila, že budú mať kamenný plot a na predzáhradke tulipány.