Challenge Accepted (Harry Styles ff)

61. kapitola: Vždy ostaneš pre mňa číslom jedna (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulýchčastiach: Udalosti posledných dní boli veľmi smutné, Liv prišla o jednuz najlepších priateliek, čo zasiahlo aj ostatných, keďže ju majú radia takisto zomrela aj Leyla, ktorú si všetci obľúbili, pretože napriek jejchorobe, bola malé usmiate slniečko. Napriek tomu sa však všetci rozhodliHarrymu spraviť narodeninovú oslavu, ktorá však nedopadla podľa predstáv. Livz nej odišla, pretože sa nemohla pozerať na Harryho a pri rozhovoreso Zaynom jej podvedomie na chvíľu odhalilo niečo, čo však rýchlo potlačila,pretože na to nie je pripravená a tak si to obhájila po svojom.     

Ráno mi už o pol tretej zvonil budík, čiže som spal presne dve hodiny a pätnásť minút. Oliver mi bola otočená chrbtom a tak som ju iba prikryl a potichu som vstal. Rozospato som sa potkýnal o všetko, čo mi na chodbe stálo v ceste, až kým som sa nedostal do kuchyne.

Vstáávame! Dnes sa to konečne začína! pípla mi správa a ja som nevedel ako sa cítiť. Z jednej strany som cítil nadšenie, no z druhej strany som cítil smútok. Trápilo ma, že to už Leyla neuvidí. A síce som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, stále som mal pocit, že to nebolo dostačujúce.

Presne o tretej prišiel po mňa Paul, ktorý mi nahodil batožinu do kufra a ja som zatiaľ stihol položiť lístok na vankúš vedľa Oliver. Bolo to prianie a výzva v jednom a ja som bol istý, že to urobí.

„Vyspatý?" pozrel sa na mňa, kým som si sadal na zadné sedadlo a vyvalil sa, kým ešte nebolo auto plné.

„Myslím, že ďalší pol rok ani nebudem vedieť, čo to slovo znamená," zamrmlal som, rozospato som zívol a skôr ako som sa stihol poriadne ponoriť do ríše snov, do auta sa nasačkovali ostatní chalani.

Po pätnástich minútach sme všetci prestúpili do nášho autobusu, ktorý bol odstavený pri budove Managmentu. Pred odchodom nám dal Derreck ešte posledné pokyny a potom sme vyrazili na päťhodinovú cestu do Edinburghu, ktorú sme celú prespali.

O ôsmej sme sa ubytovávali v hoteli a už o deviatej ráno sa nám začínala tlačovka k turné, ktoré začínalo o ôsmej večer. Do miestnosti sme vstúpili s úsmevmi, pretože sme vedeli, že to pobeží na živo.

Zo začiatku sa nás pýtali na turné, na štáty a mestá, ktoré tento rok navštívime a ja som sa čoraz viac nadchýnal myšlienkou, že turné je už konečne tu. Vždy sme si ho najviac užívali, pretože ten čas sme nebrali ako prácu. Chvíle, kedy sme stáli na pódiu pred miliónmi našich fanúšikov neboli o nás. Bolo to o nich a my sme si to plne uvedomovali. Vedeli sme, že tie dve hodiny bláznenia sa, robenia zo seba šaškov a debilov, pre niekoho znamená celý svet. Bol to čas plnenia prianí.

„Bude toto vaše turné niečím iné ako tie dve predošlé?" opýtala sa nás moderátorka z BBC a slova sa ujal Niall, ktorý sa práve napchával sušienkami, ktoré sme mali na stole.

„Určite. Posledné dni sa bohužiaľ udiali veci, ktoré poznačili nás všetkých a preto sme sa rozhodli, že tento rok to urobíme inak."

„Tak toto nám skúste kúsok priblížiť," skočil mu do reči novinár z miestnych novín.

„Niall tým chcel povedať, že ak sme doteraz robili na pódium zo seba debilov, tento rok budeme zo seba robiť dvojnásobných," odpovedal Liam.