Challenge Accepted (Harry Styles ff)

23. kapitola: Ty by si mala ísť so mnou (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Po tom, ako Harry prišiel s výzvou plniť si sny, nechal Liv odkaz s jeho prvým snom. Aby sa necítil ako samozrejmosť. Liv zmobilizovala všetky sily a všetko, čo mala, aby mu dokázala, že samozrejmosťou nie je. Ani pre ostatných a už vôbec nie pre ňu.

Posledné dni boli pre mňa výnimočné. To, čo pre mňa urobila Oliver, pre mňa ešte nikdy nikto neurobil. Nechápal som tomu, ako môže existovať tak báječný človek, ako ona. Čím dlhšie som s ňou trávil čas, tým viac som cítil, že som taktiež iba človek.

„Nad čím premýšľaš?" drgol do mňa Liam, keď som u neho pozeral futbal.

„Či ma Liverpool ešte šancu získať trofej," zaklamal som a pozrel som sa na hodinky, ktoré mu tykali na stene.

„Ak aspoň kúsok zamakajú, tak určite," odvetil a otvoril si ďalšie pivo.

„Naozaj si nedáš?" ponúkol ma znovu už asi po piaty krát.

„Som tu autom," pripomenul som mu.

„Prespíš tu alebo si zavoláš taxík."

„Asi by som mal už ísť," postavil som sa a Liam sa na mňa iba zamračil.

„Kam sa tak ponáhľaš? Je iba prvý polčas."

„Chcem stihnúť ešte Oliver."

„Ahaaa, takto to je," nadvihol obočím, pričom sa na mňa iba zazubil.

„Čo je?" zamračil som sa, keď som zbadal jeho prihlúply výraz tváre, ktorý na mňa práve strúhal.

„To mi povedz ty."

„Som unavený Liam," povzdychol som si, keď som nepochopil, kam tým mieri.

„Zajtra sa vidíme?"

„Dám ti ešte vedieť," pokrčil som ramenami, vzal som si bundu a sám sa vyprevadil.

Doma bolo ticho a pozhasínané. Vošiel som do izby Gemmy, ktorá bola prázdna a potom som nakukol do izby Oliver, ktorá už pokojne spala. Zhasol som jej malú lampu, ktorú mala zasvietenú na nočnom stolíku, asi kvôli jej strachu z tmy a odišiel som do svojej izby.

„Si v poriadku?" naťukal som správu a odoslal Gemme.

„Som," prišla mi do minúty od nej spätná správa.

„Kde si?"

„Zajtra ti poviem. Choď spať a neboj sa o mňa. Ľúbim."

Po tejto správe som už pokojnejšie zo seba zhodil bundu a tričko. Práve vo chvíli, keď som si dával dole aj nohavice som pri dverách zbadal malý poskladaný papierik. Podišiel som k nemu a roztvoril ho.

Snívam o tom, že pre mňa niekto urobí niečo, čo pre nikoho iného ešte nespravil, prečítal som si a automaticky sa na mojej tvári objavil úsmev. Pokojne som si ho založil do nohavíc, vyzliekol si ich a hodil sa do postele.

„Tak, kde si bola včera v noci?" spovedal som moju sestru pri raňajkách, ktoré sme spoločne absolvovali až okolo jedenástej.

„V kine so Cedricom," odvetila a uhla pohľadom.

„S kým?!"

„Je to spolužiak Liv, milý chlapec," nesmelo sa usmiala a ja som nechápal, kedy mi ušlo to, že sa moja sestra stretáva so spolužiakmi Oliver.