Challenge Accepted (Harry Styles ff)

49. kapitola: Potrebujem cítiť, že ma má niekto naozaj rád (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Liv bola Harryho darčekom nadšená, keďže mohla stráviť Vianoce aj so svojou rodinou. Harry sa u nich tiež cíti veľmi dobre a s jej otcom si všetko vyriešili. Pri rozhovore s Liv sa jej Bruno snažil naznačiť rovnako ako predtým Harrymu, že medzi nimi je niečo viac, ako len priateľstvo. To isté sa im snažil naznačiť jej otec. Len čo sa vrátili späť do Anglicka, Harry si musel splniť povinnosti.

Sedel som za barom a rukou si podopieral čelo. Pred sebou som mal prázdny pohár a pohľadom sa vpíjal do barmana, ktorý mi odmietol naliať. Druhou rukou som stále kontroloval mobil, či mi náhodou nevolala Oliver, že už je tu.

„Harold preboha," započul som zrazu jej hlas, ktorý ma prebral z fázy, kedy som ledva držal viečka.

„Oliver," pousmial som a snažil sa nadvihnúť hlavu, no bola ťažká natoľko, že som si ju nakoniec sklopil dole.

„Čo si to so sebou porobil?" povzdychla si a v tom som ucítil jej dotyk na mojom ramene.

„Povedz im nech mi nalejú," zašomral som a rukou som ukázal na barmana, ktorý iba krútil hlavou.

„Nie. My ideme teraz domov."

„Ale..." konečne sa mi podarilo zodvihnúť tvár a v tom som ju zbadal ako sa na mňa ustarostene pozerá.

„Si krásna," šepol som a rukou jej prešiel po líci.

„Si opitý."

„Možno... trošku," prižmúril som oči a ukázal jej prstami, koľko som toho dnes asi vypil.

„Ešte k tomu päťkrát násobne toľko a uverím ti."

„Chcem, aby si si tu ku mne sadla a objednala si niečo. Pozývam," zamrmlal som sťažka.

„Nie Harry. Už som povedala, že ideme domov."

„Ja nechcem domov," pokrútil som hlavou.

„Mňa to vonkoncom nezaujíma, čo chceš. Zobudil si ma, prišla som po teba uprostred noci, takže ma pekne krásne poslúchneš, zdvihneš zadok z tej stoličky a pôjdeš so mnou!" zavelila rázne.

„A ak nie, tak čo?" pobavene som sa zasmial.

„Harold nechci ma vytočiť," prižmúrila oči.

„Milujem, keď sa durdíš."

„Odlep sa z tej stoličky a pakuj sa preč," ukázala mi na vchodové dvere, pričom sme čoraz viac pútali pozornosť.

„A urobíš mi čokoládu doma?" opýtal som sa po chvíľke uvažovania, čo z toho budem mať, keď poslúchnem.

„Urobím ti čokoľvek, čo budeš chcieť," prikývla.

„Čokoľvek?" prekvapene som nadvihol obočím a na malú stotinu sekundy mi napadlo niečo perverzné.

„Preboha Harold, nebuď prasa!" okríkla ma, keď mi moje myšlienky vyčítala z môjho výrazu.

„Čo? Som normálny chlap. Je samozrejme, že mám svoje chute," mykol som ramenami a nemotorne som zoskočil zo stoličky.

„To ti neberiem, ale už sa nikdy neopováž mať ich so mnou," varovala ma, pričom ma podoprela, keď zbadala ako sa tackavo snažím dostať k východu.