Challenge Accepted (Harry Styles ff)

Prológ (Olívia)

Olívia

Niekto by povedal, že to, že človek dýcha je nesporným dôkazom toho, že žije. No je to naozaj tak? Z biologického hľadiska áno. A dlho, veľmi dlho som si to takto brala aj ja. Dýchanie je predsa funkciou organizmu a pokiaľ organizmus vydáva životné funkcie, čiže pokiaľ mu bije srdce, je pri vedomí a dýcha, tak žije. Dáva to logiku. No v živote nie vždy ide o logiku. Pokiaľ človek dýcha, nemusí to znamenať aj to, že žije.

Celý život sa ma rodičia snažili naučiť, čo je život, chceli ma naučiť, ako ho mám žiť, ako sa mám správne rozhodnúť, stanoviť si ciele a aj plán, ako tieto ciele splniť. A za to som im vďačná a budem im vďačná do smrti. Naučili ma, čo mohli. Naučili ma to, čo vedeli sami. O ten zvyšok sa mal postarať niekto iný. Vďaka rodičom som si vedela stanoviť ciele, aj ich dosiahnuť. Ich láska a starostlivosť ma posúvali vpred. No v živote každého človeka príde bod, keď sa musí začať učiť sám.

Keď som sa do toho bodu dostala, pochopila som niekoľko vecí. Nikto nebude žiť náš život za nás, nikto za nás nespraví rozhodnutia, nikto za nás nebude snívať naše sny. Život nie je jednoduchý. Skladá sa nielen z okamihov, život sa skladá zo smiechu, sĺz, úsmevov, pádov, vzletov, pokusov vstať, pokusov ísť ďalej, aj keď je to ťažké, chvíľ, kedy chceme začať odznova, chvíľ, kedy nechceme pokračovať vôbec, skladá sa z maličkostí a detailov, z chvíľ s priateľmi, s rodinou, z období, kedy sme hore, období, kedy padáme voľným pádom, aj z pádov na hubu. Život sa skladá z rokov, mesiacov, týždňov, dní, minút a sekúnd. Život sa skladá z bolesti, plaču, sĺz, bezmocnosti, no taktiež z radosti, dúfania, nádeje, snov. Život sa skladá z každodenného boja, ktorý zvádza každý z nás. A nie je to len boj v práci o lepšiu skrinku, lepší projekt, alebo nadčas, nie je to boj v supermarkete o posledné kura v akcii, dokonca ani boj o voľné miesto v autobuse. Je to boj so sebou samým. Boj, v ktorom si každé ráno, každý deň musíme povedať dnes to vyhrám. Dnes budem žiť. Dnes prekonám sám seba, svoj strach, svoje obavy a budem žiť. Dnes si vyberám žiť, nie len prežívať, dnes si vyberám žiť, nie len dýchať a spĺňať životné funkcie, dnes si vyberám smiech a radosť, nie slzy, bezmocnosť a plač, dnes si vyberám nájdenie spôsobov ako splniť svoje sny a ciele, nie hľadanie výhovoriek, prečo to nie je možné.

Dovolím si tvrdiť, že ten, kto si myslí, že toto nie je pravda, nevie žiť, ten kto tvrdí, že to nie je pravda v skutočnosti nežije.

Žiť totiž neznamená len dýchať, vstať, ísť do práce, z práce domov a ísť spať. Žiť znamená vidieť, spoznať, stretnúť, ochutnať, navštíviť, vyskúšať, vyblázniť, smiať sa, prekonať sa, premôcť sám seba, premôcť strach v nás. Žiť znamená každý jeden deň si vybrať z dvoch možností, ktoré máme. Buď bude náš deň smutný alebo veselý, buď sa cez neho prenesieme, alebo ho prežijeme. Áno, človek má právo na smútok, bolesť, slzy... slzy predsa liečia, ale ak si človek vyberie trpieť dobrovoľne, ak si vyberie dobrovoľne len prežívať, nemôže sa sťažovať nikomu, len sebe. Je to predsa o naše vlastnej voľbe. A na konci, o tridsať, štyridsať alebo päťdesiat rokov, keď príde tá chvíľa a my budeme musieť odísť z tohto sveta si môžeme spočítať dni, kedy sme si vybrali smiech, dni kedy sme si vybrali byť šťastní, dni, kedy sme si vybrali žiť a taktiež dni, kedy sme si zvolili druhú možnosť. A ja nechcem, aby tých druhých dní bolo v mojom živote viac.

Človek totiž musí pochopiť, že život totiž nie je o počte nádychov a výdychov, ale o počte chvíľ, ktoré nám berú dych. A ja som to pochopila. Možno aj vďaka nemu.

A/N: veríme, že sa vám nová poviedka bude páčiť :) poviedku píšeme dve autorky, jedna z nás píše Olíviu, druhá Harryho :)

V nasledujúcej kapitole To si mám k sebe naozaj nasťahovať cudzinca? uvidíme, ako sa Harry zmieruje so situáciou, keď do jeho života a do jeho súkromia ma vpadnúť úplne neznáma osoba.