Challenge Accepted (Harry Styles ff)

29. kapitola: Nechcem prísť o ten pocit takisto ako ani o teba (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... až kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Po tom, ako sa Liv postavila Derreckovi, Harry odišiel preč, pričom jej stihol povedať, že nemá žiadne právo zastávať sa ho, lebo nie sú priatelia. Liv to zranilo a pripomenulo jej to bolestivú minulosť, keď musela bojovať s pocitom menejcennosti. Harrymu potom zavolala Gemma, že sa Liv opila, pretože okrem Harryho sa pohádala aj s rodičmi, ktorý ju znova zrovnávali so Stelou. Harry sa vrátil a postaral sa o ňu, to však nezmenilo to, aká naňho bola nahnevaná a tak ho vyzvala, aby sa rozhodol, buď ju pustí bližšie k sebe alebo o ňu príde úplne.

Stál som na chodbe a sledoval ju ako odo mňa odchádza do izby. Nechala ma tam s voľbou medzi rozhodnutiami. Celé moje vnútro kričalo, že chce pokračovať v prekvapovaní sa, plnení snov a výzvach, vďaka ktorým som sa cítil viac živý ako za celý svoj život. No uvedomoval som si aj to, že pri tejto voľbe si Oliver budem musieť vpustiť stále viac a viac do života, čím ona získa nárok starať sa. Bude mať na to právo, pretože bude mojou kamarátkou, človekom, ktorý so mnou nielen žije, ale ktorý ma aj pozná a hlavne má berie takého, aký som.

„Potrebujem s tebou hovoriť," vtrhol som k Derreckovi skoro ráno do kancelárie.

„O chvíľu mám schôdzu s producentom vášho nového klipu. Takže rýchlo povedz, čo chceš a odíď," ukázal mi na dvere.

„Chcem, aby si sa stránil Oliver," odpovedal som priamo a on sa nechápavo zamračil.

„Koho?"

„Liv," prvýkrát v živote som použil meno, ktorým ju nazývali ostatní a úprimne mi to prišlo naozaj zvláštne.

„Ak ide o to dievča, pre jej vlastné dobro jej dohovor, aby sa mi už v živote ani len nepokúsila podkopať autoritu. Pretože v inom prípade budem musieť zahájiť opatrenia, ktoré..."

„To nebude treba. Rozprával som sa s ňou a sľúbila mi, že to už nikdy neurobí," zaklamal som mu a potom som sa ešte uistil, že na teraz je to zažehnané.

„Kamže kam?" veselým tónom som sa spýtal Oliver, keď som sa s ňou stretol na záhrade, keď som dorazil domov.

„Do školy," odvetila na sucho a prešla okolo mňa, akoby som bol akýsi duch.

„Odveziem ťa."

„Nie, ďakujem," pokrútila hlavou.

„To nebola otázka," odvetil som a zaštrngotal som kľúčmi.

„O 15 minút sa mám stretnúť s Yvonne. Pôjdem s ňou."

„Skvelé. Tak to máme ešte čas skočiť aj na perníkové latté predtým, ako ju vyzdvihneme," usmial som sa a išiel som po auto, pričom som už Oliver a jej výhovorky, prečo neisť so mnou viac nepočúval.

„To je pre mňa?" prekvapene na mňa Yvonne pozrela v spätnom zrkadle v aute, keď som jej podával na zadné sedadlo latté.

„Ochutnaj, čistá dokonalosť," prikývol som a zaradil sa do svojho pruhu.

„Tak ďakujem," usmiala sa.

„Máte nejaké spoločné plány po škole?" vyzvedal som.

„Liv ide ku mne. Robíme spolu projekt a ..." Yvonne nestihla dopovedať, pretože som jej skočil do reči.

„Budete to musieť preložiť. Dnes po škole Oliver potrebujem ja."

„Ja pôjdem k Yv," ozvala sa konečne aj Oliver.