Challenge Accepted (Harry Styles ff)

46. kapitola: Ponesiem si ťa so sebou kamkoľvek pôjdem (Liv)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Harry vzal Liv do parku, kde ju poprosil, aby prešla mostom preč od neho a pritom sa neobzrela. Liv spravila ako chcel, no cítila sa pritom strašne, rovnako ako Harry, keď od neho odchádzala. Obaja zistili, že ich vzťah je hlbší, ako si kedy predstavovali. Keď prišli večer domov, zaspávali spolu a Harry sa jej priznal, že s Kendall sa rozišiel.

„Dobré ráno," zamumlal mi Harry do ucha, keď som sa ráno prebudila. Mala som ešte zatvorené oči a Harry ma objímal zozadu okolo pása, no aj tak presne vedel, kedy som hore.

„Dobré ráno," zamumlala som tiež, lebo sa mi ešte nechcelo vstávať.

„Nevyspatá?"

„Trošku. Keby som mohla, ostanem v posteli celý deň," odvetila som mu, pričom som sa pousmiala, lebo mi znova začal masírovať podbruško. Naozaj to bolo veľmi príjemne a uvoľňujúce a odohnalo to bolesť.

„V podstate nám nikto nebráni, aby sme tu ostali celý deň," šepol. Otočila som sa tak, aby som ležala na chrbte a mohla mu hľadieť do očí.

„A ako si to prosím ťa predstavuješ?"

„Jednoducho. Ja ti budem masírovať bruško a ty ma budeš maznať," usmial sa víťazne.

„Mám ťa maznať?" podvihla som obočím, pričom som ho pohladila po tvári.

„Uhm," odvetil mi s úsmevom, keď som rukou skĺzla na jeho rameno a pohladila ho.

„Páčia sa mi tie tetovania," šepla som fascinovane, keď som mu dlaňou prechádzala po obrysoch tetovaní, ktoré mal na hrudi. Vždy sa mi páčili tetovania, hoci moji rodičia to neschvaľovali.

„Mne sa páči tvoje," chytil ma za ľavú ruku, ktorou som mu prechádzala po hrudi a na ktorej som mala vytetovaný dátum našej prvej výzvy a pobozkal ma na tetovanie.

„Uvedomuješ si, že ak by vošla tvoja mama, bude si myslieť, že spolu niečo máme rovnako ako môj otec, aj keď netuším, ako na to prišiel," zahľadela som sa naňho a rukou som mu prečesala vlasy.

„Keď už sme pritom, takmer som na niečo zabudol," vyskočil z postele a mieril k stolu.

„Akosi rýchlo ste ma opustili, pán Styles," povzdychla som si.

„Hneď som späť, slečna Adamec," žmurkol na mňa, vzal nejakú obálku a ľahol si späť.

„Čo to je?"

„Otvor to," povedal s úsmevom. Chvíľu som tekala pohľadom medzi ním a obálkou a napokon som ju otvorila.

„Harry..." šepla som, keď mi postupne dochádzalo, čo v nej vidím. „To... to..."

„Nejaká si výrečná," zasmial sa. „Áno, sú to letenky."

„Na Slovensko," vydýchla som.

„Dve, spiatočné, na zajtra."

„Ja uvidím Peťka?" šepla som a v očiach som pocítila slzy.

„Uhm," prikývol s úsmevom.

„Harry, ja..." nevedela som, čo povedať, tak som ho len objala. „Ďakujem."

„Nemáš za čo," zasmial sa mi do ucha a pohladil ma po vlasoch.

„Počkaj," odtiahla som sa od neho, pričom som sa oprela o lakeť, aby som naňho videla. Stále sme sa totiž nepohli z postele. „Uvidím aj rodičov."