Challenge Accepted (Harry Styles ff)

57. kapitola: Nedokážem sa prizerať ako trpí (Harry)

On ju naučil žiť, ona ho naučila byť tým, kým v skutočnosti je. On ju naučil nebáť sa, ona ho naučila veriť ostatným. Obaja boli stratení... kým nenašli toho druhého.

V minulých častiach: Liv sa vďaka účasti na študijnom pobyte dostala k Harrymu, ktorý tvorí jej náhradnú rodinu a u ktorého teraz býva, čo jej závidí veľa ľudí. Najmä jej spolužiačka Jessica, ktorá to nevie prehrýzť a robí jej problémy, odkedy to zistila. Momentálne jej vadí, že Harry daroval Liv obchod. Liv je z obchodu ale nadšená, pretože sa jej darí predávať výrobky. Za to Harry je vydesený, pretože sa bojí o maminu. Všetko vyzeralo úplne skvelo, až kým Liv nezavolala Baška a neoznámila jej, že Tanka mala nehodu, ktorú nezvládla.

Ležal som na gauči opretý o Gemmu a premýšľal som, čo dobrého by som si dal. Kuraťa som už prejedený, pizzu som už po posledných dňoch nemohol ani vidieť a na sladké som nemal chuť.

„Gemma, choď mi urobiť niečo jesť," drgol som do nej lakťom.

„Choď si sám. Máš predsa ruky," odvrkla a prepla program.

„Som pracovne unavený."

„Veď si sa celý deň iba zabával s chalanmi."

„To je časť mojej práce," pripomenul som jej, no keď to s ňou nepohlo rozhodol som sa ísť po Oliver a uspieť s tým u nej. Niekedy bola výhoda mať v dome dve ženské. To však platilo iba do chvíle, kým sa obe nespykli proti mne.

„Taaak, čo by si povedala na tuniaka v..." vletel som do jej izby bez zaklopania, no vo dverách som nehybne zastal. Oliver ležala ku mne otočená chrbtom, schúlená do klbka.

„Ol..." nestihol som ju ani osloviť, keď som v tom započul tichý vzlyk.

„Zlatko," šepol som opatrne a ešte opatrnejšie som pristúpil k jej posteli, kde som sa posadil na kraj. Rukou som jej prešiel na jej bok a ona v tom pomaly nadvihla tvár, ktorú mala zaborenú medzi rukami.

„Harry," šepla a v tom sa posadila, otočila ku mne a vrhla sa mi do náručia. Cítil som, ako sa celá chveje, počul som, ako narieka a srdcervúco plače a ja som v tej chvíli cítil, ako sa mi srdce láme na malé kúsky.

„Čo sa preboha stalo?" opýtal som sa tichým hlasom, aby nezapočula môj trasľavý hlas.

„Ta...Tanka...ona..." koktala, pričom sa snažila medzi slzy zhlboka nadýchnuť.

„Čo s ňou?" nechápavo som sa zamračil a chytil jej uslzenú tvár do dlaní, pričom som jej pozrel do očí. A síce mi ešte nič nepovedala, videl som jej bolesť v pohľade.

„Ona... zomrela," povzdychla si a znova sa rozplakala. A síce som to dievča videl iba raz, napriek tomu sa mi do očí nahrnuli slzy a okamžite som si Oliver pritúlil k sebe a silno ju objal. Neviem, či to bolo spôsobené ľútosťou nad stratou života toho dievčaťa alebo bolesťou, ktorú pociťovala Oliver, no začali mi stekať slzy po tvári. Jediné, čo som vedel bolo, že ma ničí pohľad na ňu. Ničilo ma, keď som ju videl v takom stave. A najhoršie na tom bolo, že som nebol pripravený pomôcť jej. Nemohol som urobiť nič, čím by sa cítila lepšie. Bol som bezmocný a to ma vytáčalo.

„To bude dobré, uvidíš... som tu s tebou," šepkal som jej do vlasov, no hneval som sa sám na seba, že jej nemôžem vziať bolesť, ktorú cítila.

„Neopúšťaj ma. Nikdy ma neopúšťaj," plakala a ja som sa síce snažil pôsobiť ako chlap, v tej chvíli povolili všetky moje emócie a ja som sa rozplakal ako malé dieťa. Bola ako malé dievčatko, ktoré potrebovalo ochranu. A ja som jej ju vedel ako jediný zabezpečiť a síce som nemohol vrátiť späť tú tragédiu, čo sa stala, vedel som jej zabezpečiť bezpečie a istotu, že to jedného dňa bude dobré. Že jedného dňa znova vyjde slnko a ona vstane do ďalšieho rána a tá bolesť bude preč.