Inside your heaven [HP Fanfiction]

2. My, deti zo známych čarodejníckych rodín

„Kto žije podľa prírodných zákonov, stane sa šťastným, kto ich posudzuje, nešťastným." (Konfucius)

Andromeda vošla do Slizolinskej klubovne. Neprekvapilo ju, že jej mladšia sestra ešte nespí, ale že ju čaká v jednom z tmavozelených kresiel. Hlava jej trocha padala na rameno, lebo vyzerala, že každú chvíľku zaspí. Keď však konečne zbadala Andromedu, prudko sa postavila, trocha sa zakolísala a zazívala.

„Aký bol ten trest?"

„Nič hrozné, triedila som knihy v knižnici," odvetila jej staršia sestra, „prečo ešte nespíš?"

„Je to moja vina, že si mala ten trest," riekla Narcissa smutne. „Keby som nebola smutná a nešťastná z toho listu od mamy, kde mi nadávala, ty by si došla na hodinu včas. Prepáč, Andy."

„Ale, Cissy," podišla k nej Andromeda a usmiala sa na ňu. „Nič sa predsa nedeje."

„Prečo je mama na mňa taká? A aj na teba? Prečo je Bella tá dokonalá?" pokladala jej Narcissa otázky, na ktoré nevedela odpovedať.

„Kiežby som ti na to vedela odpovedať, Cissy. Nemrač sa, bude lepšie. Mama je teraz celá nadšená z Bellatrix, ktorá sa vydala. A ty si trocha pokazila tie polročné skúšky a preto bola na teba ostrá v tom liste. Prejde to, dobre? Sľubujem ti to," pobozkala mladšiu sestru na čelo, aby jej vyjadrila svoju podporu. „A teraz poďme spať, som unavená."

„Aj ja," prikývla Narcissa a spoločne sa pobrali chodbou do dievčenských spálni. Narcissa zamierila do svojej a Andromeda pokračovala kúsok ďalej, do tvojej svojej.

Bývala na izbe s ďalšími dvoma dievčatami, z jej ročníka. Jedna z nich, Priscilla Derwentová, bola jej veľmi dobrou priateľkou. A tá druhá, Zamira Rosierová, bola len spolužiačka. Ani ona ani Priscilla si s ňou celé tie roky, čo spolu zdieľali jednu spálňu, nemali čo povedať. Zamira sa radšej priatelila s chlapcami z ich ročníka.

„Ahoj, Andy," usmiala sa na ňu Priscilla, ktorá sa práve chystala do postele. Zamira už spala, zelené závesy pri svojej posteli mala zatiahnuté.

„Ahoj, Pris," opätovala jej Andromeda úsmev a potom si vyzliekla habit a vyzula topánky. Sadla si na posteľ a masírovala si nohy, lebo ju už veľmi boleli. „Myslela som, že už spíš."

„Chcela som práve ísť, ale počula som kroky, tak som si myslela, že už ideš. Aké to bolo?" spýtala sa jej.

„Normálne. Triedila som knihy v knižnici," vravela jej Andromeda a vzala z postele svoje pyžamo. „Len spoločnosť bola otravná!"

„Aká spoločnosť?" pozrela sa na ňu Priscilla svojimi veľkými modrými očami.

„Tonks!"

„Tonks? To je ten Bifľomorčan, nie? Ten vysoký, hnedovlasý, celkom pekný, nie?"

„Vysoký, hnedovlasý áno, pekný nie, idiot áno!"

„Prečo?"

„Staral sa do vecí, do ktorých mu nič a stále sa usmieval, ako také slniečko. Ver mi, bolo to otravné!" zanadávala Andromeda a potom odišla do kúpeľne.

Prezliekla sa do pyžama, umyla si zuby, rozčesala svoje hnedé vlasy po ramená. Vrátila sa do spálne a Priscilla sedela na svojej posteli a plietla si blond vlasy do vrkoča, aby ich ráno po rozpustení mala vlnité. „Prečo mal Tonks s tebou ten trest?"

„Aj on meškal na hodinu," odvetila jej Andromeda a šla k svojej posteli. Upravila si vankúš a potom si natriasla perinu.

„Podľa mňa je Tonks celkom fajn. Neviem si spomenúť, ako sa volá ten blonďavý divný chalan, čo sa s ním vláči," uvažovala.