Inside your heaven [HP Fanfiction]

26. Bol čas

„Našu slobodu nám nik nemôže vziať. Môžu nás mlátiť, hanobiť a ničiť. Ale nemôžu nám vziať našu slobodu ducha. Našu vieru v lepší život. Našu nádej. Lebo nádej je dobrá vec, tá najlepšia zo všetkých. A dobrá vec nikdy nezomrie..." (Thomas Large)

Andromeda sa zobudila skoro. Chvíľku uvažovala, aký je dnes deň, ale potom jej to došlo. Dnes sa vracia domov. Skončilo sa jej štúdium na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej a o pár hodín ju vlak zoberie späť domov. Najradšej by sa tam už ani nevrátila. Lenže to nebolo správne. Chcela byť úprimná a svojej rodine oznámiť, že sa zasnúbila s tým najúžasnejším chlapcom na svete. Mala z toho strach a obavy, bola presvedčená, že s tým nebudú súhlasiť. Na to sa však pripravila veľmi dobre. Strýko Alphard bude na jej strane a keď to bude potrebné, tak jej pomôže.

Pobalila si posledné veci a stretla sa s Tedom vonku pri jazere. Vlak mal odísť už za hodinu. Hľadela na pokojnú hladinu jazera a bola presvedčená, že u nej doma nič také pokojne nebude. Potom sa obrátila a hľadela na hrad. Už sa sem nevráti. Cítila smútok. Hrad jej bol viac domovom. Našla si tu priateľov, dokonca aj lásku svojho života. Všetko jej bude tak veľmi chýbať, ale prišiel čas, aby šli ďalej. Aby využili všetky vedomosti, ktoré sa tu naučili a vstúpili tak do toho veľkého sveta, ktorý na nich čakal.

„Dromeda," Ted podišiel až k nej a pozrel sa jej do očí. „V poriadku?"

„Neviem," pokrútila hlavou. „Nemôžem tomu uveriť. Sme už dospelí, odchádzame. Mám strach."

„Nemusíš mať strach," objal ju. „Som pri tebe, vždy budem."

„Budem musieť čeliť svojej rodine a všetko im poviem. A potom utečiem za tebou," dodala trocha smutne. „Prečo nemôžu byť veci jednoduchšie?"

„Život nie je jednoduchý, Andromeda, potom by bol nudný," usmial sa na ňu Ted. Hľadel jej do očí a pohladil ju po líci. „Zvládneme to. Aj keby som pre teba mal osobne dôjsť a odviesť ťa od tvojej rodiny. Chcem byť s tebou, Dromeda, vziať si ťa za ženu a žiť v tom krásnom domčeku, ktorú sme dostali. Chcem ťa urobiť šťastnou, kráska."

„Chcem to isté, Ted, chcem ťa urobiť šťastným," venovala mu úsmev. „Máš pravdu, zvládneme to. Pretože láska je silná. Hlavne tá naša. Okrem toho je veľa ľudí, ktorí nám pomôžu. Musím prekonať svoj strach."

„Milujem ťa," usmial sa na ňu a potom ju letmo pobozkal.

„Ahojte." Xenophilius držal Pandoru za ruku a kráčali priamo k ním. „Je čas odísť odtiaľto."

„Je to zvláštne, však? Aj vy sa cítite tak zvláštne? Akoby sme opúšťali domov," zhodnotila Pandora a hľadela na hrad pred sebou.

„Áno, aj mne to príde zvláštne," prikývla Andromeda. „Veľmi sa mi nechce odísť."

„Čaká nás ten veľký svet," usmiala sa Pandora. „A celý život je pred nami. Raz budú na Rokfort chodiť naše deti," dodala šťastne a venovala Xenophiliusovi bozk na pery.

„To by bolo skvelé," odvetil jej a pritiahol ju k sebe do náručia.

Dobehli aj Priscilla s Fabiánom a Gideon. Všetci mali akúsi pochmúrnu náladu. „Nemôžem uveriť tomu, že toto je rozlúčka s Rokfortom. Že v septembri neprejdem tou bránou, nesadnem si do lavice, že už nebudem spať v klubovni, je to neuveriteľné, ako sedem rokov nášho života uplynulo ako voda," vravel Fabián, držal Priscillu za ruku a hľadel na hradné vežičky, „nehovorím o tom, že si nezahrám metlobal."