Inside your heaven [HP Fanfiction]

39. Samota je nepriateľ

„Čo je prvou povinnosťou človeka? Odpoveď je ľahká: byť sám sebou!" (Henrik Ibsen)

Myslela si, že sa také niečo už znova stať nemôže. Život však býva krutý a býva často veľmi nefér k ľudom, ktorí si to vôbec nezaslúžia. Znova prišla o priateľku, ale tento raz to bolo horšie.

Pretože malé blonďavé dievčatko, ktoré teraz sedelo na jej posteli, prišlo o matku. Luna si pritiahla kolená k sebe a zavrela oči. Bola celá špinavá a sedela na čistých perinách, ale to v tejto chvíli bolo úplne nepodstatné. Neplakala. Len tam sedela a objímala si kolená so zatvorenými očami.

Andromeda klesla na zem pod jej nohy. Chcelo sa jej kričať. Od bolesti, od beznádeje, od toho všetkého nespravodlivého. „Luna," oslovila dievčatko. „Som tu, áno."

Dievčatko slabo prikývlo. Andromeda sa jej chcela spýtať, čo presne sa stalo, ale nechcela to úbohé dieťa trápiť, aby si muselo spomínať na detaily. Tak tam len sedeli. Luna na posteli a ona na zemi. Z prízemia domu sa ozýval krik Xenophiliusa a Luna sa zakaždým trhla, keď volal meno jej matky. Andromeda plakala, triasla sa a cítila hroznú prázdnotu a krivdu. Stratila aj svoju druhú najlepšiu priateľku.

Stratila ženu, ktorá milovala slnko, ktorá si vážila priateľov a ktorá nadovšetko milovala svoju rodinu. Ženu, ktorá vždy stála pri nej ako skutočná priateľka. Tú ženu, ktorá bola takou úžasnou matkou. Svet už nikdy nebude rovnaký. Pandora Lovegoodová odišla ďaleko, aby strážila kroky svojej dcérky. Svet bude navždy ukrátený o jej fantáziu a lásku.

„Krstná!" Luna zliezla z postele a sadla si k nej na zem. Uprela na ňu svoje veľké modré oči. „Môžeš ma objať?"

„Ach, samozrejme, zlatíčko moje," Andromeda si ju potiahla do náručia a hladila ju po vláskoch. „Neopustím ťa, áno. Som tu pre teba. Navždy. Tak, ako som to sľúbila tvojej maminke, keď som ti šla za krstnú mamu. Som tu, zlatíčko moje."

„Strašne mi chýba mama," šepla Luna.

„Aj mne chýba tvoja maminka, tak veľmi," pritákala Andromeda a po tvári jej tiekli slzy. Aj Luna sa rozplakala a Andromeda ju ešte silnejšie objala. „Ľúbim ťa, zlatíčko."

***

„Ty to nechápeš, Ted!"

„Xeno, je mi to všetko veľmi ľúto, naozaj ver mi," Ted plakal. Stáli v záhrade, lebo za prvé Ted nechcel, aby Luna počúvala všetky zúfalé slová Xenophiliusa a aj preto, že Xenophilius sa sem rozbehol ako prvý. „Ale máš dcérku. Pandora by nechcela, aby si ju opustil aj ty!"

„Ty nevieš, čo by Pandora chcela!" Xenophilius ho chytil za bundu a potriasol ňou. „Pandora nechcela zomrieť! Počuješ, ona to nechcela!"

„Viem, že nie," prikývol Ted. „Xeno, si môj najlepší priateľ. Som v tom s tebou! Navždy, počuješ!"

„Chcem znova vidieť Pandoru." Xenophilius ho pustil. Po tvári mu tiekli slzy a v tvári bol celý červený. „Chcem vidieť jej smiech, jej oči, chcem vidieť, ako bozkáva našu dcéru na dobrú noc a chcem zaspávať po jej boku. Nerozumieš tomu, že toto všetko je preč? Prečo sa to muselo stať? Prečo práve jej?"

„Ja neviem, Xeno," odvetil mu Ted úprimne. Netušil, prečo sa niečo také muselo stať. Myslel na malú Lunu a keď videl svojho priateľa zlomeného, mal pocit, že svet už nikdy nebude pekný. Že zomrelo všetko, čomu za tie roky verili. Už pochovali priateľov – Fabiána, Gideona a Priscilu. Už toho bolo moc. Aj na nich. Boli silní a odvážni, ale toto už bolo veľmi veľa. Pomyslel na Andromedu a na to, že keby bol na Xenophiliusovom mieste, asi by sa správal úplne rovnako, ak nie aj viac šialene. „Je mi to veľmi ľúto."