Inside your heaven [HP Fanfiction]

17. Niekto zasial pochybnosti

"Malé bolesti nás vyvádzajú z rovnováhy, ale veľké nás vracajú k samím sebe." (Jean Paul)

Narcissa nespúšťala pohľad z Andromedy. Mračila sa a čakala na odpoveď. Ruky mala v bok a vytrvalo na ňu hľadela.

Andromeda sa rozhodla zapierať. „Čože? S kým?"

„S tým humusákom," zopakovala Narcissa podráždene.

„S Tedom Tonksom?"

„Si hlúpa, alebo áno? Dobre vieš o kom hovorím!" vyštekla Narcissa.

„Nič s ním nemám," povedala Andromeda a pozrela sa sestre do očí. Snažila sa byť presvedčivá, aj keď ju pichlo pri srdci, že jej musí klamať. Lenže Narcissa bola ešte mladá, ešte veľa veciam nerozumela.

„Videla som vás? Lúčil sa s tebou a usmieval sa na teba!"

„Len sme sa stretli," vymýšľala si Andromeda. „On sa vždy na mňa usmieva. Môžem ja za to? Chce byť iba milý, ani neviem prečo, veď ja si ho vôbec nevšímam."

„Neverím ti!"

„Čože?"

„Počula si Andromeda, neverím ti!" zopakovala Narcissa tvrdo. „Ešte na konci minulého roka si sa zmenila. Je to kvôli nemu, však? Chodíš s ním?"

„Nie," zaklamala znova Andromeda.

„Aj tak ti neverím," zopakovala Narcissa stále dosť nahlas.

„A keby áno?" spýtala sa Andromeda. Netušila, kde sa v nej zobralo toľko odvahy, sa na to sestry opýtať. „Keby som s ním chodila, tak čo?"

„Priznávaš sa, že áno?"

„Nie, iba hovorím, keby to tak bolo."

„To znamená, že zvažuješ, že s ním budeš chodiť?"

„Cissy, prosím ťa," Andromeda zaúpela. „Nechodím s Tedom Tonksom, ani to nezvažujem. Len sme sa stretli na chodbe. Ja som ho poslala spať, lebo bude za chvíľku po večierke a on sa ma pýtal na úlohu z Transfigurácie. Vieš, možno som zo Slizolinu, ale nemám problém jednať s ostatnými študentmi z iných fakúlt. To je všetko. Môžeme ísť, prosím pekne, spať?"

Narcissa si premeriavala staršiu sestru a pritom si hrýzla spodnú peru. Nakoniec si prehodila dlhé blond vlasy na pravú stranu a prikývla. „Poďme spať."

„Ďakujem," potešila sa Andromeda, že jej už dá s otázkami pokoj a nebude jej musieť ďalej vytrvalo klamať do očí. Bolo jej z toho smutno, ale bolo to nevyhnutné v tejto situácií.

„Sklamalo by ma to asi," vravela Narcissa po ceste, „ak by si mi to nepovedala, že máš frajera. Ale sama dobre vieš, že on nie je pre teba. Naši by ťa zabili na mieste. Okrem toho to by bolo už moc, je to humusák."

„Cissy," napomenula ju Andromeda a hlas a jej zatriasol. Sklamala ju. Vedela, že ju jedného dňa sklame, ak jej povie pravdu po takej dlhej dobe. „Nepoužívaj to slovo."

„To slovo je pravda, sú iní ako my."

„Nie, nie sú, majú sa omnoho lepšie," šepla Andromeda. „Nemusia vyrastať podľa etikety, nemusia sa vydávať a ženiť podľa toho, čo im prikáže rodina, nemusia sa stále cítiť ako v zlatej klietke. Ich život je jednoduchší, môžu sa zamilovať do koho sa im chce a ..."

„Andy." Narcissa sa zastavila pred sestrou a pozrela sa na ňu. „Máš pravdu."

Andromeda nevedela, čo jej má povedať. Slzy sa jej tisli do očí, ale chcela byť statočná a nechcela, aby Narcissa odhalila pravdu. Nemala jej to hovoriť, lebo keď videla jej skúmavý pohľad, bola si istá, že Narcissa nie je taká hlúpa, ako si možno mnohí myslia len preto, lebo je pekná.