Inside your heaven [HP Fanfiction]

48. Zamrznutý

„Láska prináša nakoniec iba žiaľ, pretože jeden musí zomrieť skôr ako ten druhý." (Christian Friedrich Hebbel)

Prvé dni bez Teda sa Andromede rovnalo peklu. Nemohla si zvyknúť na ten pocit, že sa nezobúdza po jeho boku a ani že po jeho boku nezaspáva. Nemohla si zvyknúť ani na to, že nikde nepočuje jeho hlas, že ju neprivíta bozkom na pery a že nevidí jeho úsmev. Zdalo sa jej, akoby sa ponorila do jednej veľkej nočnej mory a ocitla sa v priepasti, z ktorej sa nedokázala vôbec dostať.

Väčšinu času trávila zatvorená vo svojej spálni. Prezerala si fotografie, staré albumy a uvedomovala si, ako veľmi s Tedom zostarli. Ich láska však nie. Tá nikdy nezostarla, bola rovnako silná, ba ešte silnejšia a rovnako krásna, nežná a sladká ako vždy. Dokonca našla aj nejaké staré listy, ktoré jej Ted napísal a tiež aj svoje rukopisy kníh a poviedok, ktoré za tie roky napísala a hlavný hrdina sa takmer vždy podobal jej manželovi. Bol veselý, plný dobrej nálady, milujúci, nežný, bol to muž, ktorému záležalo na rodine a ktorý by pre ženu svojho života urobil čokoľvek. Rovnako ako Ted.

Andromeda vedela, že svojou náladou a apatickosťou k životu ubližuje svojej dcére, ale nemohla inak. Bolo to priveľmi ťažké žiť bez Teda. Nymphadora sa snažila, chcela sa s ňou rozprávať, ale Andromeda usúdila, že za tie roky, počas ktorých prišla o veľa, bola už dosť silná. A už stačilo. Teraz mala právo na to byť slabá, smutná a žialiť za svojou láskou. Nymphadora to zrejme pochopila a prestala na ňu naliehať, aby pravidelne jedla, pila a aby hlavne žila.

Chápala ju. Správala by sa rovnako a vedela, že jej dcéra ju potrebuje a že aj vnúčatko ju potrebuje, ale jednoducho potrebovala ešte pár dní smútku. Život bez Teda sa jednoducho rovnal niečomu, čo ani nevedela opísať. Bolo to možno horšie ako peklo.

Cez otvorené okno k nej do izby doletela strieborná sova. Andromeda ju okamžite spozorovala. Bol to fyzický Patronus a ona vedela, že patrí Tedovi. Nymphadora ho naučila toto zložité kúzlo, aby jej mohol aspoň raz za čas poslať odkaz, že je v poriadku.

„Dromeda!" Sova prehovorila Tedovým hlasom. „Miláčik, som v poriadku. Skrývam sa, nepoviem ti kde, ale som v poriadku. Každú sekundu myslím na teba, Doru a maličké. Milujem vás. Veľmi mi chýbate."

Sova ešte chvíľku na ňu upierala svoj pohľad a potom zmizla. Andromeda sa rozplakala. Na jednej strane bola rada, že je Ted v poriadku, ale na druhej bola nešťastná, že tu nie je pri nej. Aspoň na pár sekúnd mohla počuť jeho hlas a uistil ju, že je v poriadku. Nuž aj tak to nebolo o nič ľahšie.

***

„Mami," Nymphadora nakukla do jej spálne. Vlasy mala fialové, výraz ustarostený a bruško už celkom zaguľatené. Blížili sa Vianoce a Nymphadore sa malo už o štyri mesiace narodiť bábätko. „Za dva dni sú Vianoce. Len som myslela, že by si chcela so mnou zdobiť stromček a piecť koláče."

Andromeda zodvihla hlavu a zahľadela sa na svoju dcéru. Mala rada Vianoce. A jej dcéra tiež. Andromeda vždy vypekala veľa koláčikov a Nymphadora tak rada stavala vianočný stromček. Lenže pri tom všetko bol Ted. To on najviac miloval koláčiky a to on sa staral o to, aby mala ich dcéra vždy nádherné Vianoce. Kto teraz nasadí na vrch stromčeka vianočnú hviezdu? A kto rozsvieti svetielka, keď tu Ted nie je?

„Mami, počúvaš ma?" spýtala sa jej Nymphadora.

„Áno," prikývla. „Len som myslela na..."

„Tatka, viem," prikývla rýchlo jej dcéra. „Možno sa do Vianoc vráti a akoby to vyzeralo, keby sme nemali stromček a keby neboli koláče?" spýtala sa jej.