Inside your heaven [HP Fanfiction]

42. Bolesť nezastavíš

„Je lepšie zomrieť pre niečo, ako žiť pre nič!" (Cornell Woolrich)

Ted si nebol istý, či ho prekvapuje fakt, že s Andromedou smrť jej otca vôbec nič neurobila. Nevyronila pre neho ani jednu slzu a dokonca ho ani nespomenula. A ani Narcissu a jej rodinu. Uvedomoval si, že všetky záležitosti jeho manželku veľmi zmenili. Jediné, čo sa nezmenilo bola jej láska k nemu a dcére. Plne chápal, že už nie sú dvaja mladí ľudia, ktorí spolu utiekli od rodiny. Boli až priveľmi dospelí, ich život obklopovala smrť v jednom kuse. Preto bola Andromeda k smrti taká apatická.

Niekedy rozmýšľal nad tým, často sa vracal do doby, kedy chodili na Rokfort a uvažoval, ako sa mohli až tak veľmi veci zmeniť. Áno, vždy vedel, že život plynie, že sa len tak nezastaví, ale školské časy boli menej problémové a zdali sa mu pokojnejšie. Andromeda vtedy kvitla pred jeho očami a hoci ju ani na sekundu neprestal milovať, vedel, že za posledné roky zvädla. Nezvädla jej krása, stále bola v jeho očiach nádherná, ale zvädla jej povaha. Smiech a veselosť už neboli tým, čo ho každé ráno prebúdzalo. A vôbec netušil, komu by mal za toto všetko vynadať.

Možno jedine smrti. Ale s tou sa Ted Tonks tak skoro stretnúť nechcel.

***

„Som dospelá, mama!" Nymphadora zvolala na svoju mamu.

„Nechcem, aby si to robila," prosila ju takmer na kolenách. „Celý život sa ťa s otcom snažíme udržať v bezpečí a ty sa teraz rozhodneš, že budeš všetko riskovať?"

„Asi som sa preto narodila," odvetila jej dcéra. Jej vlasy zmenili farbu z veselej ružovej na tmavú. Tak to bývalo, keď bola nahnevaná, alebo smutná.

„Nymphadora!"

„Mami, ja to musím urobiť. Cítim, že je to moje poslanie. Som auror, vieš, ako som si to želala."

„Áno, ale to neznamená, že sa pridať k nejakému Rádu a ochraňovať toho chlapca!"

„Prečo ma nechápeš, mama? Tu nejde o nejakého chlapca, ale o celý náš svet. Nikdy si si neželala, aby bol náš svet pokojný? Aby sme mohli vyjsť na ulicu, aby si sa nemusela obzerať, či ťa niekto neuvidí a neublíži nám? Povedz mi pravdu!"

„Môj svet je v poriadku," oponovala jej matka.

„Neklam ma, áno? Niekoľkokrát som sa ťa videla plakať na fotkami tvojich sestier, ktoré sú mimochodom súčasťou toho sveta, z ktorého máš strach, pred ktorým sa schovávaš. Toto je zmysel môjho života. Chcem, aby sme mohli mať pokojný život. Aby si sa ničoho viac nebála a ani otca neurážali. Pochop to!"

„Nemôžem!"

„Tak v tom prípade mi to je ľúto," zadívala sa na ňu dcéra a vybrala sa na odchod.

„Kam ideš?"

„Schôdzka Fénixového Rádu," odvetila jej dcéra.

„Ja len chcem, aby si bola v poriadku."

„Budem," zastavila sa Tonksová a počkala, kým matka urobí pár krokov k nej a pobozká ju na čelo, ako vždy.

„Mám len teba a tvojho otca a ak by som vás prišla, tak zomriem!"

„Netáraj, mama, prosím ťa," žiadala ju dcéra. „Večer som späť!" Potom tresla dverami a odišla.

Ted sa objavil na schodisku a hľadel na svoju manželku, ktorú plakala pri dverách. Chápal jej strach o dcéru, ale na druhej strane svoju dcéru veľmi dobre poznal a vedel, že sa o seba vie postarať a okrem toho vždy, keď jej niečo zakazovali, tak aj tak urobila pravý opak. Takže toto vôbec nemalo zmysel. A tie hádky ho už neskutočne dusili.